Potrebujem hmlu

Tak hustú,

Nech neuvidím na krok,

Na barák oproti.

 

Už nechcem vidieť mega telku,

dievčinu fajčiacu len v gaťkách

mastný pupok dôchodcu

párik raňajkujúci pri svetle neonky

ženu vyklonenú z okna, chytajúcu wifi na svoj ružový laptop,

74 železných vešiakov zavesených na šnúre od prádla

8 holubov, ktorí serú o preteky,

obrovského plyšového medveďa, na ktorého sadá prach,

zvädnutú palmu a citrónovník – tak ako naše nádeje,

ako nádeje majiteľa bytu,

osušku s Obi Wan Kenobim,

vlajku Moldavska,

čierny igelity namiesto rozbitého okna,

reklamný leták na akciu v miestnych potravinách.

 

Nech je táto zmes akokoľvek rôznorodá,

jedno má spoločné,

ubíja ma.

Spôsobuje sled myšlienok,

ktoré neviem popísať,

tie veci tam stále sú,

nemenia sa, aj keď všetko okolo sa mení,

len stárnu, tak ako my.

 

Len na jednu noc sa stratiť v hmle,

hustej ako dobre natiahnutý vodný....

ako mlieko v plynnom skupenstve,

ako spomienky na tie najlepšie príbehy z mladosti,

z minulého leta,

ako ten najlepší darček pod stromčekom,

ohňostroj na silvestra,

med na konci leta.

 

V hmle nie je nič jasné,

všetko je zastreté rúškom tajomstva,

stovky drobných kvapiek ti sadajú na odev,

menia sa na kryštáliky.

Ak ma stretneš,

ako idem oproti,

budeš sa báť mojej siluety ? 

 

Prístupov 3307

Kvalita článku