blogy logo
login PRIHLÁS SA
BLOG mokuba
ČLÁNKY
DISKUSIE
1
SLEDOVAŤ BLOG
Vitajte na mojom blogu
Mokuba



Prečo som predurčený byť jedinečným
pridal Mokuba 31.10. 2011 o 12:39

Mám rád dnešný svet. Niekto by mohol namietať, že je uponáhľaný, neosobný, krutý a neviem čo ešte. Ja k tomu dodám, že je zaujímavý. Mám rád zaujímavé veci, zaujímavých ľudí a preto mám rád svet. Minule som si vykračoval po svojom rodnom meste, viac-menej som bol myšlienkami niekde medzi Karibikom a lonom žien. Z týchto zaujímavých myšlienok ma vytrhla reklama na jednom obchode. Stále na nej: Predávame Woodoo bábiky pre šťastie. Woodoo bábika pre šťastie ? Uniklo mi niečo ? Musím sa priznať, že posledné 4 mesiace som nežil veľmi aktívnym životom. Či už spoločenským, alebo tým na S. Ale žeby sa svet až tak zmenil ? Nakoniec som usúdil, že je to len podarený oxymorón a nepodarený artikel na predaj. Táto reklama ma však priviedla k myšlienkam o originalite. Každý chce byť originálny. Resp. aspoň sa tvári ako originál, pritom počúva Europu 2 a na youtube si púšťa Lady Gaga. Fakt, kurva, originál. Tá snaha o originalitu, resp. spočíva v tom, že sa začleňujeme do netradičných skupín. 12r fagani jazdia na skateboardoach a používajú viac anglických slangových slov, ako tých slovenských. Počúvame rap a pritom to milne nazývame hip-hop. A mohol by som pokračovať. V každom prípade, všetci chceme niekam patriť a podvedome si vyberáme subkultúry. Aby sme navonok vyzerali jedinečne. Nie každý má na to, aby bol jedinečný. Samozrejme, všetci sme jedineční. Ale kľudne mi vrazte palicou po krížoch, ale u niektorých stále vidím dve ruky, dve nohy a tmavé nagelované vlasy na hlave. Ak už je toto jedinečné....S jedinečnosťou to je ako so štýlom. Nie každý má štýl a nie každý si ho vie zachovať. Niektorí ľudia sú už od narodenia predurčení na to, aby boli jedineční. Vravíme im géniovia. A potom je skupina ľudí, alebo pár jedincov, ktorých k jedinečnosti predurčia ich predkovia. A tu je môj príbeh.

Už od narodenia som predurčený na to, aby som bol jedinečný. Aby som dodržal vysokú laťku, ktorú mi nastavili moji predkovia a moji súčasní rodinní príslušníci. Nie, nie som syn milionára, alebo slovenského vagabunda. Som obyčajný človek, z obyčajnej dediny bývajúci už nejakú tú dobu vo veľkých a väčších mestách. Všetko sa to začalo niekedy počas puberty, počas obdobia „sweet sixteen“. Nachvíľu odbočím, ale pokiaľ viem, tak žiadne sweet to nebolo. A aj keď poznáme jednu skvelú slečnu, ktorá proklamuje sweet sixteen za best of jej krátkeho života, tak ja v tom vidím len horký grep a isté posteľné hrátky drsnejšieho charakteru. No, ale späť k téme. Takže niekedy v tomto období som sa rozhodol, že budem počúvať, čo mi hovoria ostatní ľudia. Samozrejme, budem konať podľa seba, ale tak ako rád nasávam vedomosti, tak isto som začal nasávať to, čo mi všetci vraveli. Väčšina vecí bola inšpiratívna. V zmysle: tak presne takto nechcem skončiť, alebo: aha, tak takto to teda nefunguje. Okrem tohto som sa dozvedel, že v období puberte je každý platonickým rebelom a chce niečo dokázať. Niekedy som si pripadal, že do týždňa padne na našu Zem meteorit. Každý sa snažil niečo dokázať, niečo po sebe zanechať. Väčšina z týchto príbehov sa dala počuť až po niekoľkých fľašiach Sladkých paní. Musím sa priznať, že som sa cítil v hroznom kontraste oproti ostatným. Ja som fakt nechcel nič dokázať. Samozrejme aj ja mám svoj americký sen, ale ten bol nič oproti tomu, čo chceli ostatní. Časom som si vymyslel aj ja, že čo chcem dokázať. Pritom to bola iba pokrytecká finta na baby, ktoré so mnou nevedeli flirtovať a pýtali sa takéto hlúposti. Dám sa staviť, že polovica z nich mala v hlave nitku, ktorá im držala uši a vo vrecku papierik s takýmito blbými otázkami typu: čo chceš robiť, keď „vyrastieš“. Tu som musel zaprieť svoju prostorekosť a pravdovravnosť a odpovedať nacvičené frázy typu: ........nebudem vás nudiť a zdržiavať.

Všetko toto bolo v silnom kontraste dvoch vecí:

-        moji priatelia, ktorí strašne chceli niečo dokázať a polovica z nich si ani nevedela zaviazať šnúrky, preto do školy nosili lakovky bez viazania

-        a ja, ktorý som bol predúrčený na to, aby som niečo dokázal, aby som sa stal jedinečným, a pritom som chcel zostať tým najobyčajnejším ako to šlo a baviť sa životom.

 

Myslím si, že už som Vás naťahoval dosť. Je načase vysvetliť, že kam mierim tou jedinečnosťou a predurčením k nej. Ešte predtým ako sa rozpíšem, musím povedať, že všetko čo teraz budete písať je pravda a píšem to tak, ako sa to u nás traduje, ako to je a ako so sa to dozvedel a ako to budem predávať ďalej.

 

Na úvod treba začať zľahka a nezačnem nijako inak ako najväčšou legendou našej rodiny. Mám namysli svojho pradeda. Konkrétne je to otec mojej babky. Ak môžem, tak spomeniem, že moja babka je tiež radnou persónou, vďaka svojej nízkej vzdelanosti veľmi vtipnou, ale oproti tým, o ktorých tu budem písať to nič nie je. Môj pradedo sa volal Ján. Vlastne všetci v našej rodine sa volajú buď Ján alebo Andrej. Našťastie môj otec a ani jeho brat už v tejto bláznivej tradícii nepokračujú. Takže môj pradedo bol obyčajný Slovák, ktorý vychodil prvú triedu základnej školy. Tam sa naučil ako-tak písať a čítať a namiesto druhej triedy šiel robiť na pole. Všetko to sa odohrávalo niekedy v obodobí prvej svetovej krízy, resp. krízy v tridsiatych rokoch minulého storočia. Nemal prácu, doma ženu a dcéru [moju babku] tak sa rozhodol konať naozaj netradične na tú dobu a emigroval za prácou. Nešiel však do USA, ale na južnú pologuľu do Uruguaja. Aby som to skrátil, tak zostal tam viac ako 30 rokov. V tej dobe však ľudská morálka mala silu a veta: čo Boh spojil, nech človek nerozlučuje mala váhu, tak jeho žena mu zostala verná a spolu s mojou babkou živorili na Slovensku. Po viac ako 30r sa vrátil domov. Došiel v sobotu. Okúpal sa, obliekol sa do svojho najlepšieho obleku, ktorý si priniesol z Uruguaja a v nedeľu ráno sa vybral do kostola. Hrdo stál na chóre a vychutnával si zvedavé pohľady ľudí, ktorí si šepkali to magické: „to kto?“ Po kostole sa zvítal s pár ľudmi a vybral sa na obed do miestnej krčmy. Až doteraz na tom nič nie je šokujúce. Avšak môj pradedo Ján v tej krčme zostal do soboty. V sobotu večer sa z nej pobral preč a ani vtedy nešiel domov. Zašiel za svojou mamou. Zaklopal jej na okno. Ona, chúdera, stará žena, rýchlo otvorila okno, že čo sa deje. Uvidela tam svojho syna, ktorého nevidela viac ako štvrť storočie. Stál tam a namiesto pozdravu od nej pýtal chleba so smaľcom, lebo bol, chudák, hladný. Najedol sa a následne na to došiel domov. Keď som sa pýtal babky, že ako to vlastne pokračovalo, tak celý príbeh končí poeticky. V nedeľu sa ho pýtali, že ako bolo v tom Uruguaji, či niečo zarobil, či doniesol nejaké peniaze a tak. Trebalo chalupu opraviť, bieda bola. Preložil si nohu cez nohu a vravel. Hovoril ako bolo, ale z tých peňazí sa nevykrútil. Keď sa opýtali, že kde má peniaze, tak povedal len toľko: Zarábal som 5 peso na deň [netuším koľko to môže byť na dnešné pomery, ale spravte si o tom obraz sami] vždy po robote som došiel do salónu, tam som si dal whisky a poriadnu večeru a keď som chcel ísť preč, tak furt nejaká žena sa tam priplietla, že či ju nepozvem na pohárik. Už mi aj na kolenách sedela a nemohol som odísť. Viac podrobností neviem, bohvie ako to bolo. Ale je mi jasné, že prečo moja babka kupuje kvety pre svoju mamu a svojmu otcovi zapáli maximálne sviečku.

 

Po takomto ľahkom začiatku je omyl si myslieť, že už nič podobné nepríde. Aby som nezostal dlžný nič našej povesti, tak prejdem k otcovmu pradedovi. Tento príbeh sa odohráva niekedy ku koncu Rakúsko-Uhorska, možno niekedy za prvého slovenského štátu. Moje priezvisko je netypické. Netypické nie len pre náš kraj, ale celkovo pre Slovensko. Na celom Slovensku má toto priezvisko len moja rodina. Či už bližšia alebo vzdialenejšia. Dokopy ho nemá viac ako 100 ľudí. Keď sme pátrali po tom, že odkiaľ máme pôvod, tak sme sa dopátrali k rôznym veciam a aj táto, na prvý pohľad absurdná historka, má svoju podstatu, zmyslel a pravdivosť. Naše priezvisko je francúzske. A aj keby si neprajníci z neho chceli robiť posmešky, pochybujem, že by sa našiel niekto v našej rodine, čo by nebol na neho hrdý. Traduje sa, že toto priezvisko k nám prišlo počas Napoleonskeho ťaženia do Ruska. Z istých dôvodov tu jeho nositeľ zostal a už sa nevrátil do rodnej krajiny. Dosť na tom niekedy začiatkom minulého storočia mal môj pra pra dedo zvláštnu návštevu. Tak ako všetci v mojej rodine aj on pracoval na poli, kde sa za ním zastavili dvaja dobre oblečení páni s aktovkou v ruke. Pýtali sa ho, že či je to on, s tým priezviskom [ktoré vám neprezradím, mám rád internetovú anonymitu]. Vravel, že čo chcú a prečo sa pýtajú. Bol to obozretný chlap. Oni mu len povedali toľko, že si myslia, že je nositeľom toho priezviska a že je posledný, koho ešte nenavštívili. Tak chcú vedieť, či je to on, alebo nie. Môj pra pra dedo zaprel, že to nie je on. Že síce má to priezvisko, ale je len menovec. Bál sa totiž dlhov. Vtedy to bola doba, kedy sa museli platiť dlhy viac ako teraz a toto bolo posledné, čo potreboval. Títo páni odišli. Jeho manželke, to ale nedalo a zisťovala, že kto to bol. Na úrade jej povedali, že hľadali dedičov po prvom potomkovi nášho mena. Dodnes na to spomíname, že keby bolo keby. Tí páni pre môjho deda nemali dlhy. Skôr naopak. Mali pre neho barónsky titul a pozemky v dolnom Uhorsku. Ten titul bol niečo ako „nadšágoš“ alebo tak podobne. Dosť na tom, keď sa to môj pra pra dedo dozvedel, že majetku sú fuč, tak si aspoň ten titul hrdo vyryl na svoj dom. Stálo tam „Barón nadšágoš XY“. Istý druh ceny útechy. Samozrejme, že na ten titul sme stratili nárok, hneď ako zamlčal pôvod. Ale to mu nebránilo sa ním pýšiť v dedine, kde nebola poriadne ani elektrina. Ach, zlaté to časy.

 

To bola doba dávno minulá. Aj v súčasnej dobe, resp. v dobe minulej, ale ešte účinkujúci sú nažive sa dá nájsť niekoľko inšpiratívnych príhod. Napríklad môj dedo je asi jediný nekomunista, ktorý dostal titul nositeľ radu práce. Neviem či páni komunisti zistili, že nikdy nebol v strane. A pod. Na záver spomeniem príbeh veľmi čerstvý, odohrávajúci sa v tomto storočí. Vysoká kurzová hodnota britskej libry bola lákadlom pre môjho bratranca. Ten sa tiež nevolá Ján, ani Andrej, avšak pokračuje v klasickom mene pre túto vetvu rodiny, a to konkrétne Pavol. Osobne som s ním nemal nikdy veľký vzťah. Raz za čas sme prehodili pár slov, to bolo všetko. Paľo sa raz rozhodol, že pôjde skúsiť teda tú britskú libru a zarobiť, pokým je ten super kurz. Neviem už čo konrétne sa stalo, ale odišiel na britské ostrovy. Svojim rodičom sa neozval skoro dva roky. Po dvoch rokoch im zavolal, že ako sa majú a čo nové doma. Taký ten klasický telefonát, keď voláte domov po dvoch týždňoch, že čo nové doma, či Dunčo neobhrýza bonsai, ktorí ste nasadili. Po tomto telefonáte jeho mama vstala a dalo dole čiernu pásku, ktorou obviazala jeho foto. Mám pocit, že ešte chvíľu jeho fotka zostala vystavená na čestnom mieste v obývačke. Ale nie som si istý, že či tam ešte je alebo nie. Jedno viem naisto, čierna pásku už ju nelemuje.

 

Myslím, že by som ešte mohol pokračovať. Niektoré príbehy však nie je vhodné takto spomínať. Berte to ako ochutnávku a ako taký druh súcitu s vami. Je veľa ľudí, čo chce byť jedinečnými, nezabudnuteľnými a pod. ale pamätajte si, nie je to každého údel. Niekedy je byť lepšie tým obyčajným človekom. Niekým, čo si žije svoj americký sen, neporovnáva sa s inými, a ak áno, tak len každú tretiu nedeľu, keď má slabú chvíľku.



Prístupov 3358
Kvalita článku
(85,5%) hlasov 11

PRÍSPEVKY
SLEDUJETE
Prosím prihláste sa pre možnosť pridania komentáru.
Prihláste sa, alebo použite facebook login facebook login
ĎALŠIE ČLÁNKY V BLOGU
Obrazy
[ 14.1.2016] (príspevkov 0)
Osem poschodí v úzkom výťahu
[ 21.9.2015] (príspevkov 0)
Jedna Brejvíkovska
[ 12.2.2015] (príspevkov 4)
Motivačné posty na fejsbučiku nestoja za...
[ 30.11.2014] (príspevkov 2)
Nechoďte behávať, bolia z toho kolená
[ 10.10.2014] (príspevkov 3)
Rozdal som ju všetkú
[ 3.9.2014] (príspevkov 10)
O prste v zadku - metaforicky
[ 12.3.2014] (príspevkov 0)
Tesne po daždi
[ 27.2.2014] (príspevkov 0)
Ako si správne vybrať postavu: Path of E...
[ 31.10.2013] (príspevkov 4)