Ak ma niečomu niekedy naučil Odysseus,
tak tomu, že tie najkrajšie ženy ťa stiahnú dole
pod morskú hladinu, kde je len ticho
a tvoje myšlienky, pred ktorými utekáš.

Do snov, do prázdnych pohárov, do hluku
spoločnosti, samoty, alebo ticha.

Ak ma niečomu naučili jeho Argonauti,
tak tomu, že paluba lode Argos je nepohodlná
a neprináša dobré sny, ale môžeš sa na ňu spoľahnúť.
Teraz mám namysli loď, paluba mala diery a nedokonalosti.

A niečo, na čo sa môžeš spoľahnúť, aj v čase búrky,
je to, čo ťa drží nad hladinou.

Ak sa plavíš dlho nepokojným morom a počuješ iba šum,
ktorý sa časom mení na ticho pred búrkou,
a ty márne utekáš do prázdnych pohárov a hľadáš hluk.
Ak v takej chvíli začuješ spev, ktorý ti zahojí všetky boľačky,
ktorý hrá melódiu, ktorú si si pohmkával celé dni a
netušil, že odkiaľ ju poznáš:

"Snívaš dlho, je načase sa prebudiť, poď ku mne a pomôžem ti
sa prebudiť a snívať otvorenými očami."  

Sirény ti budú spievať, tesne po západe Slnka, kedy sú tie najkrajšie farby.
Vedz ale jedno - neodpisuj im na facebooku a spomínaj na Odyssea a Argonautov.