Bolo ráno. Nie to skoré ráno, kedy je ešte zima, ale to neskoršie. Pozrel som sa na hodiny, bolo tesne po pol deviatej. Stál som na zastávke autobusu a vychutnával si Slnko, ktoré mi svietilo do tváre. Myslím to vážne. Mám rád, ak ma Slnko takto zohrieva. Nebolo vonku 35 °C, bolo to príjemné. Okrem slnečných lúčov som si, nechcene, vychutnával nejakú popovu hudbu. Mladík stojaci vedľa mňa mal buď nekvalitné slúchadla, alebo hudbu pustenú až priveľmi nahlas. Alebo oboje. V každom prípade hrali mu pesničky, ktoré na oboch stranách Atlantiku okupovali popredné miesta v hitparádach. Nič zaujímavé, nič, čo by ma obohatilo. Ani moletka, s umelými nechtami sa necítila obohatene. Teda aspoň hudobne, pretože na bruchu bola obohatená dostatočne. Mala asi tak 30kg nadváhu. Nemám nič proti moletkám, do tváre sú to pekné ženy, ale táto nebola veľmi pekná. Dokonca jej vadilo Slnko, ktoré svietilo do tváre. V pravej ruke držala súčasne vejár a mobil. Vejárom hýbala vcelku vehementne. Musím sa priznať, že chvíľu som uvažoval, nad tým, či sa nedostala do začarovaného kruhu. Mávala vejárom, aby jej nebolo tak teplo – bolo jej teplo preto, lebo veľmi rýchlo mávala vejárom. Podstatné je, že jej nevypadol mobil. Lebo neviem ako by sa pre neho zohla. Stála na opätkoch z korku a teda jej ruky by nedočiahli na zem. Na predklon môže zabudnúť tiež. Jednak veľké brucho a jednak by ju prevážili tie, tukom naplnené prsia – fyzika nepustí.
Okrem nás troch tam stáli ešte dve ženy. Boli to očividne kamarátky, keďže viedli družný rozhovor. Jedna z nich mala ten klasický hlas, ktorý je počuť všade a preto si, nechcene, vynútila moju pozornosť. To mám za to, že nenosím slúchadlá a neznásilňujem ľudí svojou hudbou. Nehrala by mi nahlas, bola by to tá druhá možnosť. Ženy sa bavili o svojich životoch a o uplynulom víkende. Ani jedna nemala výraznú prevahu v rozhovore, striedali sa. To mi prišlo nezvvyčajné, bol som zvyknutý na to, že jedna vraví a druhá počúva. A niekedy sa to možno vymení, ale to neviem naisto – predpokladal som to. Nakoniec sa vyššia z tej dvojice sa rozhodla hľadať niečo v kabelka a jej kamarátka to využila na tému dnešného rána. Teda, aspoň ja som to tak nazval. Začala vravieť o tom, ako si chcú s priateľom zobrať hypotéku, že si kúpia vlastné bývanie, že to bude fajn. Veru nebude. Ľudia už nezostávajú spolu kvôli tomu, že sa zobrali, že majú spolu deti, ale kvôli tomu, že majú hypotéku.

 

Autobus sa vcelku rýchlo približoval. Predpokladal som, že šofér nechce zostať trčať na semafóre a rozhodol sa prejsť obe križovatky na jedno zošliapnutie plynu. Plyn zošliapol statočne a k zastávke sa približoval výrazne vyššou rýchlosťou, ako bola povolená v meste. Ešte, že som nebol v tom autobuse. Je dosť možné, že cestujúci sa družne o seba opierali pri brzdnom manévri. Viem si predstaviť, že určite to neboli tie kamarátske rozhovory ako vo filmoch zo 60. rokov, keď sa ľudia chytali okolo ramien a viedli priateľské rozhovory. Mohlo to byť niečo v štýle: „Preboha, to ako jazdí“ alebo „dávajte pozor, preboha“, poprípade „držte sa poriadne a nestojte mi na nohe.“ Existovalo už len jedno horšie miesto, kde sa dalo nachádzať. Bolo to pod kolesami autobusu. Rýchlosť autobusu prekvapila mačku, ktorá stála na kraji cesty. Tupo civela na prichádzajúci autobus. Ozval sa tupý úder a mačka odletela smerom k nám, čo sme čakali na zastávke. Cynik by to opísal, že najprv prišiel predvoj v podobe mŕtvej mačky a potom autobus. Mačka to už mala za sebou. Aj horší pozorovateľ by skonštatoval, že tie vnútornosti, ktoré z nej vyliezli jej dva krát na vitálnosti nepridajú. Moletka prestala mávať vejárom a skrivila tvár. Bol to typ človeka, ktorý musel všetko vidieť, aj keď mu to bolo nepríjemné. Začul som, ako povedala, že to je nechutné. Dve kamarátky, pri ktorých pristála mačka zajačali. Potom rýchlo odbehli a striedavo zazerali na vyliezajúce vnútornosti mačky. Obe si pritakávali, že ako im je z toho zle. Mladík, ktorý počúval popovu hudbu už sedel v autobuse. Mne z toho nebolo nechutne, ani zle. Už dávno mi nebolo zle a nechutne z takýchto vecí.

Ľudia, ktorí vystupovali z autobusu obchádzali nebohé zviera. Obchádzali ho oblúkom. Ešte dobre, že nevideli do mňa. Čo sa skrýva pod kabátom a nohavicami. Určite by aj mňa obchádzali oblúkom.

Aj ja som si, niekedy dávno, zobral hypotéku. Spolu s manželkou. Chceli sme si kúpiť bývanie, mali sme plány, v práci to vyzeralo nádejne. Odvtedy sa toho veľa nezmenilo. V práci je to stále nádejné, plány sú rovnaké, manželka je mrcha, ktorá veľa míňa a stále vraví o ambíciach. A ja ? ja robím všetko preto, aby som tu hypotéku dokázal splácať. A ak vravím všetko, tak všetko. Našiel som si víkendovú brigádu. Chodím do Rakúska. Oficiálna verzia je ako nočný IT technik. Pravda je taká, že tam chodim fajčiť penisy. Je mi zo seba zle. Väčšinu týždňa. Aj keď sa snažím na to nemyslieť, tak tie myšlienky si ma nájdu. Ako hlboko sa dá klesnúť ? Utešujem sa, že sa dá ešte hlbšie ako práve som. Táto práca však vynáša viac ako moja denná práca. Moja mrcha manželka môže spokojne míňať a vravieť o ambíciach. Ja jej môžem spokojne pritakávať a snažiť sa nemyslieť na divnú pachuť v ústach. Aj napriek tomu, že  tam nie je, tak ju stále cítim. Verím, že na dno už nie je ďaleko, potom sa snáď z neho odrazím vyššie.

Prístupov 2978

Kvalita článku