Zborov je zvlášne miesto. Nech sem príde človek v ktorúkoľvek ročnú dobu, vždy je tesne po daždi. Aj napriek tomu, že už 2 týždne nepršalo. Toto miesto dýcha zvláštny tragikomickým pátosom. A možno je to len tým, že sa tu človek narodil. Predsa miesto a rodinu si človek nevyberá.

 

Neviem koľko miest na svete vyzerá dobre po daždi. Môj tip je, že ich viac ako desať nebude. Ale kľudne sa môžem mýliť. Jedno viem však určite, Zborov medzi tie miesta nepatrí. Dokonca by som si dovolil tvrdiť, že tu nenájdete ani jedno jediné miesto, ktoré by vyzeralo dobre po daždi. Zbytočná osobná zatrpknutosť ? Ani náhodou. Za Zborov by som si nechal opáliť chlpy na rukách a potom, ako by dohoreli, by som zostal sedieť v malej, nevyvetranej miestnosti. Ešte stále cítim silný lokalpatriotizmus. Ale ružové okuliare som odhodil dávno. Možno ešte teraz ležia niekde v jednej z tých mnohých mlák. V niektorých som sa zvykol hrávať ako malé dieťa. Ale len pokým som si nezačal uvedomovať, že koľko námahy stojí oprať a očistiť moje veci. Tých pár, ktoré som ako dieťa mal. Aby aj zajtra, keď znova skočím do mláky, boli čisté a vyzerali k svetu.

 

Je sedem smrteľných hriechov. Viem, symbolické číslo, ktoré označuje dokonalosť. Jedna jediná ulica ich však ponúka oveľa viac. Ako tak človek kráča ulicou, tou po daždi, a vníma okolie, vníma aj všetky hriechy. Z každého okna na neho číha závisť. Tej bude vždy dostatok. Ako každú jar zmizne sneh a ukáže sa zeleň, tak isto zmizne iný poprašok a ukáže závisť. A zelene je v okolí Zborova dostatok. V jeho samotnom srdci je závisti viac než dosť. A lakomstva ? Zabudnite na pohostinnosť, nič také neexistovalo. Obyčajný blábol, ktorý sa traduje od nepamäti. Niečo z čoho ľudia žijú, niečo čo žije dlhšie ako ľudia. Posolstvo, ktoré zostáva. Rovnako ako hnev. Ľudia neodpúšťajú, len zabúdajú. Chcú mať krátku pamäť. Pravda je však taká, že myšlienky a pocity sa vynoria veľmi rýchlo. Hneď ako ich bude treba.

 

A tých pocitov sa v Zborove vynára mnoho. Sú mimovoľné, zvláštne, osobné. Jeden zhrdzavený plot vie pripomenúť viac ako kronika národa. A tých plotov je tam veľmi veľa. A mlák, tých je najviac. Sú lenivé a smilné ako všetci naokolo. Chvíľu ležia, nepohnute, na tom istom mieste. Len preto, aby sa o chvíľu mohli spojiť s inou mlákou, do ešte väčšej, alebo neforemnejšej. Na miestach, kde by to človek nečakal, kde to príroda nechcela. Miestami je to komické, akurát, že nikomu sa nenapadne smiať. Ani uškŕňať. Vraví sa, že len tí správni ľudia sa vedia smiať na sebe. Možno preto sa nikto práve nesmeje. Beriem upršanú kyticu kvetov z hrobu, ktorý míňam po pravej strane. Je veľká, ale aj napriek tomu najmenšia v okolí. Na hrobe je páchane obžerstvo kyticami. Ani neviem, ako dlho tam ležia, niektoré kvety vädnú aj roky. Striasam z nej vodu. Nemajte mi to za zlé, ale filmy ma v tomto otupili. Človek by nemal chodiť s prázdnymi rukami. A verte mi, na tom hrobe tá kytica chýbať nebude. Prechádzam niekoľko metrov, pomalým krokom. Dnes sa neponáhľam, prvykrát po veľmi dlhej dobe. Ale tento pomalý krok mi nesvedčí, svedčí však situácii. Kyticu pokladám tam, kde ju chcem a kde sa nebude strácať. Nie je načo byť pyšným, nie na Zborov a určite nie na túto chvíľu.

Prístupov 9453

Kvalita článku