Hlavná Stanica - je venovaná kráľovi Otcovi, resp. nesie jeho meno. V podstate po vystúpení na výstupišti nemáte pocit, že toto je hlavná stanica najväčšieho Švédskeho mesta. Vo vnútri je však veľmi zaujímavo riešená. Okrem presklenej severnej časti, kde každý víkend spí asi tak stovka teenagerov, čakajúcich na spoj domov, čaká na Vás celá škála zaujímavých vecí. Mňa najviac asi prekvapilo kasíno s troma krupiermi a celkom solídnom vzhľadom, žiadna slovenská stoka, kde sa nad dverami počíta pekelný 5000 jackpot. Najviac srandy sme si však užili pri fotografii Adolfa Hitlera v životnej veľkosti. Stála pred staničným kníhkupectvom a bolo povinnosťou odfotiť sa s Aďom, samozrejme, že si nás hneď odfotilo kopec domorodcov, ale patrí to k tomu, tak ako si cudzinec fotí našinecké pikošky, tak si našinec odfotí cvokov z cudziny... Dokonca po čase sme sa zhodli na názore, že ak si človek nedá pozor, tak na stanici dokáže minúť kopec peňazí, či už sa pôjde nažrať do fastfoodu, to som ešte netušil, ako Švédi na tom fičia, skočí do čajovne, do akvárka, tam hentam, dokonca sa môže nechať na stanici ubytovať, tak sa ani nemusí pohnúť z tejto budovy a môže zistiť, že má menej peňazí ako by chcel, pritom Nordstan je ešte len za rohom.

 

Električky - Každý deň sme v nich trávili okolo dvoch hodín. V pracovných dňoch do práce a späť, v nedeľu sme si hodili šípku do mapy mesta a tam, kde sa zapichla, tak tam sme sa vybrali. Z toho vyplýva, že Göteborg je riadne rozťahané mesto - veru je. Skoro vôbec nevidno paneláky, takže o králikárniach  na slovenský spôsob nemôže byť ani reči. Za celý čas som videl jedno "sídlisko" (skôr to bolo na spôsob Slovenskej ulice v Bardejove), ktoré bolo na severe mesta, čiže v tej novšej časti.

            V električkách sa dá pochytiť veľmi veľa zo Švédskej mentality. Prvá vec, ktorá udrie do očí, je obrovská národnostná rôznorodosť. Naozaj, nie je problém stretnúť predstaviteľa hocijakého Európskeho národa. Bonusom sú potom blonďaté španielky, či mulatky krásne ako obrázok od Salvádora Daliho. Dokonca, ak idete na sever mesta, resp. ak tam bývate, ako sme bývali my, tak postrehnete, ako je tu veľa moslimov. Ďalšia vec, ktorú nejde prehliadnuť, je úplná drzosť voči spolucestujúcim. Ak má niekto rádio, tak si ho pustí na plné pecky, a je mu jedno, či počúva arabský shit alebo najnovšie vypaľovačky od Bass Mastera. Dokonca raz neskoro večer sme sa vracali domov, bolo to počas západu slnka a moslimovia si pustili večernú modlitbu. Nemodlili sa, predsa len je v električke problém  udržať pohľad uprený na Mekku, ale tak vypočuli sme si ju všetci.

            Deti si môžu robiť čo chcú. Vo Švédsku je zákaz fyzicky trestať deti, samozrejme vzťahuje sa to aj na vlastné, takže bežne sa stávalo, že Vám nejaký 7r tarzan robil premety na tyčke a "zpríjemňoval" jazdu. Jeho mamka mu akurát tak dohovárala, ale tarzan to mal v riťke. Dokonca aj keď spravil otočku asi tak 20cm od tváre chlapíka sediaceho na sedadle, tak ten len venoval tarzanovi pohľad a zase sa venoval svojim veciam, jasné, že niektorí  čo -to povedali jeho mamke, ale žiadne zvýšenie hlasu sa nekonalo. Obrovský rozdiel oproti nám.... Jedna vec v električkách mi však učarovala, tým nemyslím súpravy alebo interface, v podstate aj oni majú rozbité a pospréjované vozne, ktoré jazdia len na periférie, ale zvláštnu vlastnosť, ktorú neviem pomenovať. Niekto si číta nejakú knihu, nastúpia ľudia na zastávke, klasická mela, ktorá je všade o tom istom, po čase sa niektorí z nových cestujúcich zahľadí na knihu čo číta dotyčná osoba a hoci sa nepoznajú, tak povie, že je to skvelá kniha, že má dobrý vkus a pod. Ten mu odpovie, že aj jemu sa páči, ale je zvedavý ako dopadne a pod. Tým celá debata hasne a každý si hľadí do svojho. Alebo ak má niekto v klídku triko, alebo gate, tak sa niekto len tak ozve a opýta sa, kde ho kúpil, dotyčnú mu odpovie a tým to hasne. Samozrejme nestávalo sa to nejako často, ale aj tak je to skvelé. U nás ak by sa niekto takto ozval, že čítaš skvelú knihu, tak ak by to bolo k opačnému pohlaviu, bolo by to považované za nejaké trápne baličské ťahy na baby a pod. Pritom ja to považujem za jedno obrovské gesto ľudskosti. Ale samozrejme aj tu platia pravidlá, že nemôžeš sa takto ozvať k moslimovi, černochovi a pod, predsa len nemuselo byť to byť pochopené, ale o tom sú vlastne veľké mestá...

Galileus Gatan - Trvalo mi dva týždne, pokým som začal vnímať švédčinu ako reč a nie len ako zhluk slabík, pokým som začal rozoznával slová, aj keď som, samozrejme, drvivej väčšine nerozumel. Rozoznávať slová bol však obrovský skok v pouličnej orientácii. Napr. v takej električke sme si mohli dovoliť sedieť aj vzadu, nie len pre šoférovi, kde bol vycapený plán zastávok, pretože dovtedy sme uprene pozerali na plán, kedy príde tá naša zastávka, kde potrebujeme vystúpiť. 

V tejto štvrti sme bývali väčšinu nášho pobytu v Goteborgu. Je to prisťahovalecká štvrť s množstvom tehlových 4 bytových domov. Čiže v našej štvrti sa to hmýrilo Turkmi, Juhoslovanmi, Arabmi, Francúzmi alebo inými národmi. Myslím, že až na výnimky, tu žili chudobnejší švédsky občania. Kúsok domova nás, však, vítal už pri vystúpení z električky - supermarket Lidl. Vo vnútri to isté ako všade vo svete, akurát, že slovenské výrobky tu tvorili pätinu sortimenu, čo je na zahraničie aj tak vysoké množstvo. Raz pri  odchode z Lidlu nás zastavil jeden Taiwanec a začal nám podávať ruky. My sa dívame na neho, že o čo mu ide. Hneď nato sa ozval plynulou slovenčinou, že je Slovák, zastavil sa preto, lebo nás počul rozprávať sa slovensky. Vysvetlil, že pracoval na Slovensku zhruba 10 rokov(a že vraj je Slovák :) )  ale odišiel do Švédsku a pracuje v nejakom sklade. Celkom príjemné stretnutie.

Ubytko bolo celkom v pohode. Bývali sme so susedom, s brachom sme spali v obývačke, kde bolo non-stop horúco, ale časom si človek zvykne na všetko. Dokonca aj na takú anomáliu, že spať ide za vidna a vstáva za vidna. Vo Švédsku cez leto slnko zapadá niekedy po desiatej, ale do jednej je ešte solídne vidno a vychádza už okolo jednej. Takže prvý mesiac sme vôbec nezažili tmu. Pôsobilo to divne a hlavne bol som trochu sklamaný, že si neužijem nočného mesta, ale nakoniec užil som si ho.

Galileus Gatan (po švédsky Galileova ulica) mal ešte dve zvláštnosti. Prvou bola úplná absencia krčmy, baru či pohostinstva. Spočiatku som tomu nerozumel, pretože som neveril, že by Rusom, Ukrajincom, Bulharom a pod. nechýbalo niečo také, ale tak nakoniec to súviselo s tzv. prohibíciou, kde alkohol sa predáva len v Liquid Stores a predajú ho len Švédom, na základe kupónu, ktorý dostanú od zamestnávateľa. Druhou a nevysvetliteľnou záhadou bol Hadžiho obchod. Okrem toho, že to bol All In One Store, tak predával tam telefónne karty so 100 korunovým kreditom za 80 korún, pritom väčšinou po dobití si dostal od 120 po 200 korún, niekedy aj 2-3x v priebehu týždňa. Ja som na to neprišiel, v čom je fígeľ....

Hlavná Stanica - je venovaná kráľovi Otcovi, resp. nesie jeho meno. V podstate po vystúpení na výstupišti nemáte pocit, že toto je hlavná stanica najväčšieho Švédskeho mesta. Vo vnútri je však veľmi zaujímavo riešená. Okrem presklenej severnej časti, kde každý víkend spí asi tak stovka teenagerov, čakajúcich na spoj domov, čaká na Vás celá škála zaujímavých vecí. Mňa najviac asi prekvapilo kasíno s troma krupiermi a celkom solídnom vzhľadom, žiadna slovenská stoka, kde sa nad dverami počíta pekelný 5000 jackpot. Najviac srandy sme si však užili pri fotografii Adolfa Hitlera v životnej veľkosti. Stála pred staničným kníhkupectvom a bolo povinnosťou odfotiť sa s Aďom, samozrejme, že si nás hneď odfotilo kopec domorodcov, ale patrí to k tomu, tak ako si cudzinec fotí našinecké pikošky, tak si našinec odfotí cvokov z cudziny... Dokonca po čase sme sa zhodli na názore, že ak si človek nedá pozor, tak na stanici dokáže minúť kopec peňazí, či už sa pôjde nažrať do fastfoodu, to som ešte netušil, ako Švédi na tom fičia, skočí do čajovne, do akvárka, tam hentam, dokonca sa môže nechať na stanici ubytovať, tak sa ani nemusí pohnúť z tejto budovy a môže zistiť, že má menej peňazí ako by chcel, pritom Nordstan je ešte len za rohom.

 

Električky - Každý deň sme v nich trávili okolo dvoch hodín. V pracovných dňoch do práce a späť, v nedeľu sme si hodili šípku do mapy mesta a tam, kde sa zapichla, tak tam sme sa vybrali. Z toho vyplýva, že Göteborg je riadne rozťahané mesto - veru je. Skoro vôbec nevidno paneláky, takže o králikárniach  na slovenský spôsob nemôže byť ani reči. Za celý čas som videl jedno "sídlisko" (skôr to bolo na spôsob Slovenskej ulice v Bardejove), ktoré bolo na severe mesta, čiže v tej novšej časti.

            V električkách sa dá pochytiť veľmi veľa zo Švédskej mentality. Prvá vec, ktorá udrie do očí, je obrovská národnostná rôznorodosť. Naozaj, nie je problém stretnúť predstaviteľa hocijakého Európskeho národa. Bonusom sú potom blonďaté španielky, či mulatky krásne ako obrázok od Salvádora Daliho. Dokonca, ak idete na sever mesta, resp. ak tam bývate, ako sme bývali my, tak postrehnete, ako je tu veľa moslimov. Ďalšia vec, ktorú nejde prehliadnuť, je úplná drzosť voči spolucestujúcim. Ak má niekto rádio, tak si ho pustí na plné pecky, a je mu jedno, či počúva arabský shit alebo najnovšie vypaľovačky od Bass Mastera. Dokonca raz neskoro večer sme sa vracali domov, bolo to počas západu slnka a moslimovia si pustili večernú modlitbu. Nemodlili sa, predsa len je v električke problém  udržať pohľad uprený na Mekku, ale tak vypočuli sme si ju všetci.

            Deti si môžu robiť čo chcú. Vo Švédsku je zákaz fyzicky trestať deti, samozrejme vzťahuje sa to aj na vlastné, takže bežne sa stávalo, že Vám nejaký 7r tarzan robil premety na tyčke a "zpríjemňoval" jazdu. Jeho mamka mu akurát tak dohovárala, ale tarzan to mal v riťke. Dokonca aj keď spravil otočku asi tak 20cm od tváre chlapíka sediaceho na sedadle, tak ten len venoval tarzanovi pohľad a zase sa venoval svojim veciam, jasné, že niektorí  čo -to povedali jeho mamke, ale žiadne zvýšenie hlasu sa nekonalo. Obrovský rozdiel oproti nám.... Jedna vec v električkách mi však učarovala, tým nemyslím súpravy alebo interface, v podstate aj oni majú rozbité a pospréjované vozne, ktoré jazdia len na periférie, ale zvláštnu vlastnosť, ktorú neviem pomenovať. Niekto si číta nejakú knihu, nastúpia ľudia na zastávke, klasická mela, ktorá je všade o tom istom, po čase sa niektorí z nových cestujúcich zahľadí na knihu čo číta dotyčná osoba a hoci sa nepoznajú, tak povie, že je to skvelá kniha, že má dobrý vkus a pod. Ten mu odpovie, že aj jemu sa páči, ale je zvedavý ako dopadne a pod. Tým celá debata hasne a každý si hľadí do svojho. Alebo ak má niekto v klídku triko, alebo gate, tak sa niekto len tak ozve a opýta sa, kde ho kúpil, dotyčnú mu odpovie a tým to hasne. Samozrejme nestávalo sa to nejako často, ale aj tak je to skvelé. U nás ak by sa niekto takto ozval, že čítaš skvelú knihu, tak ak by to bolo k opačnému pohlaviu, bolo by to považované za nejaké trápne baličské ťahy na baby a pod. Pritom ja to považujem za jedno obrovské gesto ľudskosti. Ale samozrejme aj tu platia pravidlá, že nemôžeš sa takto ozvať k moslimovi, černochovi a pod, predsa len nemuselo byť to byť pochopené, ale o tom sú vlastne veľké mestá...

Galileus Gatan - Trvalo mi dva týždne, pokým som začal vnímať švédčinu ako reč a nie len ako zhluk slabík, pokým som začal rozoznával slová, aj keď som, samozrejme, drvivej väčšine nerozumel. Rozoznávať slová bol však obrovský skok v pouličnej orientácii. Napr. v takej električke sme si mohli dovoliť sedieť aj vzadu, nie len pre šoférovi, kde bol vycapený plán zastávok, pretože dovtedy sme uprene pozerali na plán, kedy príde tá naša zastávka, kde potrebujeme vystúpiť. 

V tejto štvrti sme bývali väčšinu nášho pobytu v Goteborgu. Je to prisťahovalecká štvrť s množstvom tehlových 4 bytových domov. Čiže v našej štvrti sa to hmýrilo Turkmi, Juhoslovanmi, Arabmi, Francúzmi alebo inými národmi. Myslím, že až na výnimky, tu žili chudobnejší švédsky občania. Kúsok domova nás, však, vítal už pri vystúpení z električky - supermarket Lidl. Vo vnútri to isté ako všade vo svete, akurát, že slovenské výrobky tu tvorili pätinu sortimenu, čo je na zahraničie aj tak vysoké množstvo. Raz pri  odchode z Lidlu nás zastavil jeden Taiwanec a začal nám podávať ruky. My sa dívame na neho, že o čo mu ide. Hneď nato sa ozval plynulou slovenčinou, že je Slovák, zastavil sa preto, lebo nás počul rozprávať sa slovensky. Vysvetlil, že pracoval na Slovensku zhruba 10 rokov(a že vraj je Slovák :) )  ale odišiel do Švédsku a pracuje v nejakom sklade. Celkom príjemné stretnutie.

Ubytko bolo celkom v pohode. Bývali sme so susedom, s brachom sme spali v obývačke, kde bolo non-stop horúco, ale časom si človek zvykne na všetko. Dokonca aj na takú anomáliu, že spať ide za vidna a vstáva za vidna. Vo Švédsku cez leto slnko zapadá niekedy po desiatej, ale do jednej je ešte solídne vidno a vychádza už okolo jednej. Takže prvý mesiac sme vôbec nezažili tmu. Pôsobilo to divne a hlavne bol som trochu sklamaný, že si neužijem nočného mesta, ale nakoniec užil som si ho.

Galileus Gatan (po švédsky Galileova ulica) mal ešte dve zvláštnosti. Prvou bola úplná absencia krčmy, baru či pohostinstva. Spočiatku som tomu nerozumel, pretože som neveril, že by Rusom, Ukrajincom, Bulharom a pod. nechýbalo niečo také, ale tak nakoniec to súviselo s tzv. prohibíciou, kde alkohol sa predáva len v Liquid Stores a predajú ho len Švédom, na základe kupónu, ktorý dostanú od zamestnávateľa. Druhou a nevysvetliteľnou záhadou bol Hadžiho obchod. Okrem toho, že to bol All In One Store, tak predával tam telefónne karty so 100 korunovým kreditom za 80 korún, pritom väčšinou po dobití si dostal od 120 po 200 korún, niekedy aj 2-3x v priebehu týždňa. Ja som na to neprišiel, v čom je fígeľ....

Prístupov 1696

Kvalita článku