Ďalší daždivý deň, pravdupovediac, už som si na ne zvykol. Vlastne, aby som bol presný, odosobnil som sa od toho dostatočne na to, aby som na nich nemal žiaden názor a bral ich ako fakt, ktorý nezmením. V každom prípade sú pre mňa príjemnejšie ako dni, kedy neustále fúka vietor. V jeden takýto klasický deň som si vykračoval po chodníku. Výnimočne mi myseľ nebehala mimo realitu, pretože som sa potreboval 100% sústrediť na cestu pred seba. Chodník bol zradný, pretože okrem zamrznutého snehu mal na svojej tvári kopec kaluží. Dosť to dalo zabrať vyhnúť sa všetkým nebezpečenstvám. Čo som však nevykryl bolo auto, ktoré ma ochliapalo. Ešte že to bol Mercedes, inak by som sa vážne nasral.

            Dotrepal som sa na zástavku a vliezol do MAD, ktorá práve pristavila. Nešla mojim smerom, ale určite v nej bolo príjemnejšie ako vonku na daždi. Sadol som si na jednu z neobľúbených sedačiek - tie, ktoré sú otočené k sebe. Ja ich volám party sedačky, ale ak nemáš partiu, tak pre jednotlivca sú ťažko použiteľné. Nezostáva Vám nič iné, len čumieť do xichtu toho pred Vami, resp. vyhýbať sa jeho pohľadu. Oproti mne sedela nejaká ženská, ranná dvadsiatnička, oblečená bola solídne, ako sa na to počasie patrí. Zaujal ma však jej výraz tváre. Bol taký neurčitý. Viac som ale nezachytil, predsa len vo veľkom meste sa ľudom nečumí do xichtu len tak pre nič za nič, potom sú z toho problémy a reportáže na TA3. Povedal som si, že využijem frmol na najbližšej zastávke a očekujem to viacej.

            Očekovať som očekoval, ale tak veľmi múdry som teda nebol. Príjemná slečna, to sa musí nechať, hoci dajme si ruku na srdce, ktorá slečna v jej veku nie je príjemná? Ale tak jej výraz tváre bol prinajmenšom zvláštny. Tým chcem povedať, nie že by jej nejako výrazne uberal na kráse, či nebodaj by pôsobila odpudzujúco, ale tak niečo také som nevedel presne identifikovať. Nechal som to tak a zízal som radšej von oknom, čo-to sa dalo zistiť aj na chodníku.

            Život ide ďalej, niekedy rýchlejšie, niekedy pomalšie, ale tak ide. Tak ako sa daždivé dni striedali s veternými, tak aj mne sa striedali tie zlé chvíľky s ešte horšími. Predsa len ak vás idú vyliať zo školy, tak veľa entuziazmu nenachádzate a pri veciach, ktoré nepotrebujú 100% koncentráciu nechávate myseľ plávať v bludných vodách. Tak ako drvivá väčšina ľudí zareaguje na  určité slovné spojenie, tým myslím, že hoci ste aj mŕtvy a niekto vám povie ...."nemáš chuť na to alebo ono" a to ono je presne to čo vás vie vždy dostať, tak existujú situácie, ktorú vašu blúdiacu myseľ vrátia v okamihu do reality. Niečo podobné sa podarilo slečne z autobusu. Človek na ňu aj pomaly zabudol, predsa len tok času pretiekol riadny kus vo svojej rieke, ale tak jej výraz tváre bol stále ten istý. Minuli sme sa, nič viac nič menej, dokonca som sa ani neotočil, ale je pravda, že to nemám vo zvyku. Zamyslel som sa, či má ten výraz nacvičený, alebo je zase v tej istej psychickej situácii ako bola vtedy v buse. Rozhodol som sa, že budem vyhľadávať stretnutia, vlastne minutia sa, s ňou.

            Pár krát sa mi podarilo vidieť tú slečnu, predsa len nie som Sherlock Holmes, aby som vystopoval všetko a všade, pravdupovediac som prehodnotil svoje odhodlanie vyhľadávať slečnu kvôli výrazu jej tváre, veď nebol ničím fenomenálny a treba žiť hlavne svojim životom a aspoň trochu duchaplne. Ako bol však ten čas dlhý a zároveň krátky, tak mala ten výraz rovnaký.

            Budem končiť klišéovito, ale už aj posledná cigareta sa rozhodla dohorieť. Tak ako drvivú väčšinu populácie aj mňa v určité ročné obdobie chytí choroba. Raz za nohy, raz za hlavu a inokedy pod krk. Tento krát si to odniesol krk. Chytil som sa teda medicíny a snažil sa vymámiť zovretiu choroby. Stoptussin mi mal byť tromfom a veru bol, hoci chutil mizerne. Tak ako má človek v sebe všetky štyri charakterové črty, hoci jedna prevláda nad druhou, tak isto má na jazyku všetky druhy chutí. Vždy však záleží na človeku, ktorý charakter a ktorú chuť si vyberie a bude sa ňou prezentovať. Počas choroby som pochopil, že príjemná slečna si vybrala chuť horkú. Neviem prečo, neviem kedy a tiež neviem dokedy. Naozaj, medzi nami, netrápi ma to. Spokojne som si mohol vyjsť na balkón a nadýchnuť sa smogu, pretože keď som potom stretol tú príjemnú slečnu, tak som vedel, čo jej pohľad znamenal, hoci som nepoznal pozadie a ani dôvod. Ale tak žijeme vo veľkom meste, kde je hlavné poznať sám seba. 

Prístupov 1448

Kvalita článku