Včera v telke som zahliadol informáciu, že slovenský pracovníci majú nízku pracovnú morálku. No, bolo to v telke, tak tomu verím, lebo komu, resp. čomu inému by som veril ak nie telke?

            8.50, budík zvoní už druhýkrát. Prvýkrát to bolo pred dvoma hodinami, ale stačila krátka chôdza po izbe a tá ma presvedčila o tom, že do školy dnes nemám ísť, vrámci zachovania si zdravia a psychickej pohody. Takéto rána neznášam, včera párty, všetko v klídku, až do neskorého rána, v pohode muzička, pitie, puklice..... Ráno sa zobudíš, zistíš, že nejaký idiot zavrel okno, vo vzduchu atmosféra liehovaru a tebe je mdlo. Postavíš sa, obleje ťa studený pot, najradšej by som si ľahol, ale nemôžem, lebo musím fičať do práce. Na sekundu zaváham, či si umyjem zuby kefkou, alebo len prepláchnem vodou, no som stávkar, tak risknem to s kefkou, všetko v pohode.

            V to ráno som si prial dve veci, len dve veci. Nech nikto nečaká, kedy otvorím krám a druhá, nech je ten sprostý bufet aspoň raz otvorený, keď to potrebujem. Samozrejme, ani jedno želanie sa nesplnilo. S vypätím síl som obslúžil prvý nával ľudí a na dvere som vycapil "Prídem o chvíľu...." išiel som do bufetu. Bol zase alebo stále zatvorený, to už ma triafal šľak, tak nízku pracovnú morálku som nezažil. Vliezol som do roboty, obslúžil ďalších ľudí, zase vylepil "Prídem o chvíľu...." a šiel sa na záchod. Otvoril som dvere, že si zoberiem toaleťák, skoro som odpadol z toho liehovarského smradu, čo vyrábali moji spolubývajúci. Vo vzduchu bolo cítiť Gin a Hrušku. Nebolo mi všetko jedno, dokonca som aj zabudol, kde dávame toaleťák, chválabohu, našiel som ho a vypadol preč. Na záchode som sa zdržal asi minútu, ale aj tak ma naťahovalo z toho smradu, ktorý som ,pre zmenu, vyrobil ja. Vyletel som z neho von, tesne pred vchodom do izby som sa nadýchol, aby som čo najdlhšie zadržal dych. Hodil som toaleťák, boh vie kam, schmatol zo stola šálku a vypadol von. Šálku som potreboval na mlieko, ktoré som si chcel kúpiť z bufetu, keď ho konečne otvoria. Ako som zavrel dvere na izbe, tak sa mi vrátilo zdravé uvažovanie a prišiel som na to, že z tej šálky som včera pil Gin a že ju bude treba umyť. Naspäť do kúpeľne. Škoda, že nepoznáte kde bývam, lebo už teraz by ste sa uškŕňali. Kúpeľňa a záchod je v podstate jedna miestnosť oddelená dverami. Ale len posledný šmejd by nechal zatvorené dvere na záchode, keď je tam taký smrad. Už pri vstupe do kúpeľne mi bolo jasné, že toto bude ťažké umývanie šálky, ten pekelný smrad čo sa tiahol z kúpeľne mi dával jasne najavo, že táto miestnosť je len pre tuhých chlapíkov, poprípade pre tých, ktorým chýbajú čuchové zmysly. Napadlo ma, že skúsim sa nahnúť viac nad umývadlo, že tečúca voda rozptýli smrad, yop vyšlo to, ale ten smrad čo sa ťahal z umývadla bol nad moje sily. Neviem čo tam kto povylieval ale smrad z hajzlu bol rajskou vôňou oproti tomu. Zahmlilo sa mi pred očami a poviem vám, bol som jasný. Vyšiel som z kúpeľne, dal dva-tri nádychy relatívne lepšieho vzduchu a bleskovo doumýval šálku. Tesne pred tým ako som vypol vodu som musel zistiť, či som šálku opláchol dostatočne. To znamenalo ovoňať ju a staviť 50 na 50 že ma napne z Ginu alebo že to bude umyté v pohode. Aspoň teraz som mal šťastie a cítil som iba špecifickú príchuť vody.

            Cestou do krámu som sa modlil aby tam nestáli zákazníci a aby ten parchantský bufet bol otvorený. Obe želania sa mi splnili, normálne som myslel, že začínam mať šťastný deň. Došiel som do roboty, napil sa mliečka, spokojný si sedím a čakám na nával ľudí. Vonku krásny slnečný deň. Minca má však dve strany a v robote je nejako veľmi veľa okien, tak ako slniečko pripekalo tak aj mne pripekalo na lebeň a opäť na mňa prichádzali mdloby a bolo mi jasné, že až do záverečnej to budú muky pekelné. Ešte, že mám poruke "Prídem o chvíľu..." a šéfa od ruky, inak by som bol jasný ako blesk.

Prístupov 3078

Kvalita článku