Bolo asi 12 stupňov pod nulou, 2 hodiny nad ránom. Ten chlapík, ktorý do mňa 23x bodol mohol mať asi tak 32 rokov. Nikdy v živote som ho nevidel. Chcel zviesť...

Ešte asi hodinu ležím v kaluži vlastnej krvi a dúfam, že ma takto nikto nenájde. Hanbím sa za svoju smrť. Človek nepoprie sám seba a svoju prirodzenosť dokonca ani v takomto momente. Hlavne dúfam, že ma takto nenájde môj otec, ktorý mi celý môj život tvrdil, že takto dopadnem. Miloval som ich, jeho aj moju mamu. Vždy ma ťahali zo všelijakých sračiek. Zvláštny pocit vidieť a cítiť tuhnúť život v žilách a na snehu.  Mal som ho celkom dosť. Je naozaj všade. Na sedadle môjho lacného, ale milovaného auta, na jeho kapote, prednom skle, pálivom snehu. Vyšetrovateľ tvrdil, že to bol riadny boj. Pri tom to tak vôbec nebolo. Rýchle a jednoduché. Tak by som to popísal. Hodina, neviem kedy začala a neviem ani to kedy skončí...Rozmýšľam nad tým či som zložil záchodovú dosku doma. Moja Marí sa na to dosť hnevá. Dnes má narodeniny. Určite si už po stý krát zbalila kufre a odišla k sestre ,myslí si že som na to opäť zabudol. Život je zvláštny...Hlavne keď sa žije. Možno niekedy bolí viac ako smrť, ale oplatí sa. Áno ja viem, nikdy som nebol príkladným prototypom občana, ktorý si po 12 hodinách v práci obuje doma papučky a zakvasí. Tma má strašnú moc a vždy ma neskutočne priťahovala. Bary, ženy(možno kedysi dávno) a " zlí chlapci". Takto vonku sme sa stretávali piati. Volali nás hocijako, nám to však bolo jedno. Užívali sme si...Pili... plnými dúškami zo studne života. Nikto a nič nás nedokázalo zastaviť. Až raz...

Prístupov 1625

Kvalita článku