Hudba hrala presne tak ako to moje rádio dovoľovalo. Bez rezonácii, úplne v pohode, čisto a primerane nahlas. Hralo mi to, čo som nepoznal, jednoducho som potreboval, aby niečo hralo a aby som si pri tom nespieval. Dodržiaval som povolenú rýchlosť, naozaj, dnes som nepotreboval upútať na seba pozornosť, nie dnes. Nepatrím medzi vodičov, ktorí jazdia ako keby boli upírom, ktorého práve teraz vypustili z pekla.

            Semafór sa prepol na červenú, spravil mi to po miliónty krát, ale ani teraz som mu to nemal za zlé, robil si len svoju robotu a hlavne, robil ju poriadne. Prehodil som do neutrálu a otvoril som skrinku na spolujazdcovej strane kabíny. Tajne som dúfal, že tam nájdem cigarety. Neboli tam, "Posraný systém", zaklial som a oprel som sa o sedadlo, už tretí deň som nefajčil. Skočila zelená, pozrel som sa do spätného zrkadla, bol som jediný, ktorý odbočoval vpravo. Lenivo som preradil do jednotky a odbočil, do vedľajšej ulice. a pomaly pokračoval na perifériu mesta. V rádiu začínali hrať pomalý ťahavý jazz. Radšej som to preladil, na popovú stanicu, naozaj, dnes som nepotreboval pohodovú hudbu. Zbytočne by som upadol do letargie , pritom som chcel byť bdelý a v strehu. Nie každý večer človek dostane telefonát, ktorý je tak záhadný a tajomný zároveň ako systém, ktorý prenášal hlas ponad Atlantik. Nie každý večer mu neznámy hlas vraví tónom, ktorý naznačuje, že dnešný večer bude jeho posledným, ale nie dnes, dnes budem ja exekútorom a nie obeťou. 

            Priemernou rýchlosťou som pokračoval cestou a sledoval som, že týmto smerom idem sám. Výborne, dnes som nemal chuť na spoločnosť. Zabočil som na hradskú a na neďalekom odpočívadle som zastavil. Vypol som motor a nechal rozsvietené svetlá. Našťastie, to auto nemalo zablokované rozsvecovanie svetiel pri zhasnutom motore. Vystúpil som von a oprel som sa o teplú kapotu auta. Stokrát som preklínal, že nemám cigarety a nezostávalo mi nič iné, len čakať. Sedieť v aute sa mi nechcelo, nie že by nebolo pohodlné, ale zdalo sa mi užitočnejšie čakať opretý vonku ako sedieť vo vnútri.

            Neviem ako dlho som čakal, nenosím hodinky, ale hlavou mi lietalo hocičo. Udalosti ostatných dní, bezvýznamné myšlienkové pochody, významné myšlienkové pochody, ale ktorých význam som si neuvedomoval. V tejto chvíli ma napadli slová z pohrebného príhovoru kňaza: ......už sa dočkala večnosti". Mal som pocit, že aj ja som sa dočkal večnosti, len tá večnosť vôbec nebola taká akú som si ju predstavoval.

            Prichádzajúce svetlá upútali moju pozornosť, prichádzali v tom smere, v ktorom mi svietili svetlá z môjho auta. Po chvíli som rozpoznal, že je to čierny mercedes vyššej triedy. Šoférovala ho blondína. Nikdy v živote som nepochopil, že prečo tie najlepšie autá šoférujú práve blondíny. Zastavila auto na druhej strane cesty, nechala zasvietené svetlá a vypla motor. Chvíľu sa na mňa dívala z kabíny, možno naberala odvahu. Otvorila dvere a vystúpila, konečne som si ju mohol celú prezrieť. Chudá postava, akurát vysoká, bola oblečená elegantne a rovnako elegantne aj chodila. Zastala asi meter odo mňa. Len veľmi dobrý pozorovateľ by postrehol, že sa usmiala a bez predstavenia sa začala:

"Ďakujem, že ste prišli."

"Som zvedavý, že čo bolo dôvodom tohto stretnutia.", odvetil som a čakal som všetko možné.

Zahľadela sa mi do očí a hlasom, ktorý je plný všemožných prísľubov povedala: "Niečo pre Vás mám. Nechala som to v aute, lebo ani teraz som nebolo rozhodnutá, či Vám to mám dať alebo nie, počkajte, prinesiem to."

Ladne a hlavne prirodzene sa zvrtla na päte a svojou elegantnou chôdzou sa pobrala späť k autu. Začínal som mať dojem, že som sa zamiloval do jej chôdze, ale na hlbšie skúmanie, či je to naozaj tak, som nemal teraz vôbec chuť. Chcel som si ešte raz vychutnať jej chôdzu, keď pôjde od auta ku mne. Balíček, ktorý niesla v pravej ruke som si vôbec nevšímal. V mysli som zaujal pózu umeleckého kritika, ktorý sleduje obrazy vystavené v galérii a bavil som sa touto chvíľkou.

"Nech sa páči," podávala mi balíček "mmm, prečítajte si to až doma, prosím nájdite si na to chvíľu."

 Tá žena mala obrovskú charizmu, bola to jediná žena, ktorá dokázala povedať takúto vetu bez toho, aby začala hádzať prosebné pohľady. Už len kvôli tomuto sa nedalo odolať jej prosbe.

"Určite si to prečítam, môžem Vám to sľúbiť."

"Ďakujem a dovidenia" otočila sa pobrala sa späť ku svojmu autu.

Bol to jasný signál, že schôdzka je ukončená. Nasadol som do auta a vybral sa domov. Na autorádiu som si naladil jazz a viac som vnímal hudbu ako cestu, ale mohol som si to dovoliť, cesty boli prázdne.

            Stál som na krytej terase svojho domu a fajčil cigaretu, konečne. Začínal sa dvíhať jemný vánok, ktorý okolie napĺňal elektrizujúcou atmosférou. Niet nad teplé jesenné večery, dokázal by som stáť na terase, vychutnávať atmosféru a fajčiť cigarety celú noc. Dofajčil som a pobral som sa pozrieť na vec, čo je v balíku. Vybral som sa do obývačky, bol tam asi jediný stôl v dome, ktorý nebol ničím zaprataný. Otvoril som balík a pozrel sa na to. Ako som si myslel, bola tam kopa papierov, určite sa jednalo o nejaké dielo. Ľudia píšu veľa, veľmi málo z nich je ale talentovaných, to im však nebráni, aby otravovali vydavateľov, alebo spisovateľov, kvôli recenziám, šéfredaktorov novín a časopisov alebo ľudí, ktorý majú vo vydavateľstve väčšie slovo. Posledná časť vety sa vzťahovala na mňa. Otočil som na prvú stranu a začal som čítať:

"....dážď stekal po špinavých okenných sklách a ja som si držal hlavu v dlaniach, neplakal som. Sedel som chrbtom k oknu a vnímal ničotu okolo seba. Cítil som sa ako lístie, ktoré vietor strhol z konárom zotrel ich na zem, bez jediného slova a upozornenia som preciťoval všetky možné pocity a myšlienky, ktoré sú okolo každého, ale nie každý ich vníma, cítil som príchuť zvíreného vzduchu z vrtule japonského bombardéra, ktorý zasadil rozhodujúci úder na Pearl Harbor, pritom pilotom vôbec nebola osudová žena ako by si niekto mohol myslieť. Sedel som a nečakal som na nič ani na nikoho, vlastne ani som nečakal...."

Zamyslel som sa, či si zapálim v dome alebo len prečkám to nutkanie. Nakoniec som s rozhodol, že aspoň v obývačke nebudem fajčiť. Zbežne som prezrel strany, bolo ich akurát, ľahko som sa usmial a pobral som sa čítať ďalej.

Prístupov 1743

Kvalita článku