Nebola to tma ani svetlo. Niekto by to mohol volať šerom, ale ja som pre to nemal názov. Nechcel som mať pre to názov. Naposledy som sa pozrel do šiestich komôr, ktoré som držal v ruke. Nebola tu žiadna zakázaná trinásta. Nechýbala mi, všetkých šesť bolo aj tak dostatočne zvrátených ako nechutnosť uchylákov. Bezsenné noci a nezmyselné dni, presne o tom bol môj život. Chytráci vravia: "Chyť svoj život do vlastných rúk." Ja som teraz držal šesťnásobnú poistku svojho života v ruke. Ešte nikdy som nestál tak blízko okraja. Stačilo jediné stlačenie, jediné zacvaknutie kohútika a mohol som sa odobrať do zabudnutia.
Nepoznáte nič a o mne neviete ani toľko. Všetky myšlienky, ktoré za niečo stáli, som mal v hlave a pomaly sa vynárali, jedna za druhou. Niekedy naraz, niekedy po sebe. Ako náboj v hlave, presne tak tam boli, stačilo si to nechať prejsť hlavou. Zostávala len otázka, či myšlienky alebo náboj. Siedma posledná fľaša ginu bola dopitá, naozaj bola táto fľaša posledná? Alebo len bola z posledných? Aký je obrovský rozdiel medzi posledným a jedným z posledných. Ešte väčší ako medzi dvadsať a dvadsaťjeden. Ak stratíte vec, tak ju nájdete v stratoch a nálezoch, ak ju budete dobre hľadať, tak ju tam nájdete. Ale tým myslím kurva dobre, nie ako zvyšné veci, ktoré robíte a myslíte si že to robíte dobre. Hovno! Hovno! Kto vie ako je to úplne dobre? Koľko krát máte pocit, že ste vykonali niečo dobre? Raz? Dvakrát v roku? Päťkrát za život? Kvôli tomu sa oplatí žiť? Nie neoplatí, ale oplatí sa to tak lacno ukončiť? To nikto nevie, nikto ešte nikdy neprišiel a ani nikto nikdy nepríde, a to som ochotný sa staviť, kurva som ochotný sa staviť aj o poslednú vec, ktorá mi zostala, že aj tak nikto nikdy sa nevráti a nepovie, či to stálo za to. Či to jedno zaklapnutie kohútika stálo za to alebo to bol iba ďalší omyl už aj tak v posratom živote. A potom čo? Pád? Pád veľmi hlboko? Ale ako hlboko je veľmi hlboko?
Zahodil som revolver do rohu miestnosti, nestálo mi to za to. Postavil som sa a prešiel sa do kúpeľne. Presne ako vo filmoch aj ja som si umyl tvár a pretrel krk studenou vodou. Vôbec to nepomohlo, ale trochu prebralo. Nespal som už niekoľko nocí, prestal som to počítať. V takýchto chvíľach sa necítite unaveným, cítite sa ako keby ste prekonali dvojitú klinickú smrť a máte pocit, že telo v ktorom ste, nie je ani z ďaleka vaše. Letmý pohľad do zrkadla, na počudovanie, vyzeral som normálne. Uškrnul som sa sám na seba. Nebral som žiadne tablety ani nič podobné na stres, nervozitu, nespavosť alebo aj na nejaké posraté pomočovanie sa. Ničím z toho som netrpel a kvôli posratej chémii som ani nechcel začať.
Po tisíci krát som šiel otvoriť okno, nech sa prevetrá miestnosť. Slnko sa už dávno schovalo za okolité kopce a ja som vedel, že niekde, niekde tam v tej spletitosti je ten koho potrebujem, niekto kto vie odpoveď aspoň na jedinú moju otázku, aspoň na jediný z tých desiatok čo som chcel a potreboval vedieť. Nechal som otvorené okno a pobral sa preč z bytu, ktorý idiot by už liezol na šieste poschodie? Zobral som ten nešťastný zahodený revolver, kľúče od auta a pobral sa dole k autu. Vždy keď som schádzal dole k autu som mal pocit, že to auto nebude v tom istom stave, v akom som ho nechal. Posratému veľkomestu sa nikdy nedá veriť, všade sú špekulanti, ktorí si myslia, že keď má železnú trúbku, reťaz alebo nôž, tak že môže sa hrať na gangstra. Takýchto skurvencov by som vystrieľal zaradom, ale nebol som vrahom a ani sudcom. Žiaden pán "Zákon a poriadok". Nasadol som do auta a vydal sa do ulíc, zisťovať odpovede na otázky, jedno ako tvrdo
Až donedávna som bol obyčajným Philom Quinnom. Človek, ktorý nevydrží dlho v práci a skúša šťastie v tom, čo mu príde pod ruku. Až jednu noc, šiel som spať, tak ako každú noc, bolo to asi pred týždňom, možno niečo viac, neviem, prestal som počítať čas. Ráno som sa zobudil do iného sveta. Bol som v tom istom byte, všetko bolo to isté, ale moja rodina bola preč. Hľadal som odkaz, že prečo odišli, nikde nič. Skúšal som volať, ale číslo neexistovalo, myslel som, že je to nejaký blbý vtip ale je to len blbý, vtip, to vôbec nie je. Oni neodišli, oni jednoducho už nie sú. Nechápal som prečo a kvôli čomu.
Vždy keď som zaspal, vždy sa niečo so mnou dialo a ja som nevedel pochopiť, že čo. Nevedel som nikdy prísť na to, že prečo keď som ľahol doma, zobudil som sa niekde úplne inde. Bál som sa spať. Preto som nespal, ale pil a rozmýšľal, že o čo tu ide. Čo sa tu deje?
Všetko bolo také isté, len ja som mal pocit, že ja nie som ten istý.
Ponoril som sa do tmavého mesta nájsť odpoveď. Vedel som, že niekde tam si. Bol si mojim nábojom v hlave, ktorý nechcel vyletieť preč. Bol si mojim orákulom, ktorý mi mal prezradiť odpoveď. Ja si ťa nájdem, jedno koľko to bude trvať, ale ako dlho to bude, trvať, to určím ja, poistku svojho života som mal stále so sebou. Nájdem si ťa a ak bude treba, tak ťa pošlem do pekla, ale ti prisahám, že peklo bude pre teba nebom po tom všetkom čo zažiješ....
PRIHLÁS SA
2 