Rozmýšľal som kam pôjdem. Vlasne,
nerozmýšľal som, len som uvažoval. Na rozmýšľanie potrebujete priestor a kľud,
ja som nemal ani jedno. Jednoducho sedieť za volantom som nepovažoval za
najlepšie miesto na rozmýšľanie, dokonca som to nepovažoval za miesto, kde by
ma malo osvietiť, alebo kde by som mal spraviť nejaké prevratné objavy. Bol som
sám, nikto nebol na mojej strane, nikto nebol so mnou. V takejto situácii je
jasné, že ak sa má stať niečo zlé, tak sa to stane vám a nie tomu druhému, pretože nikto iný s vami nie je a to bola
mizerná vyhliadka, preto len som naštartoval a vybral sa za nosom, hlboko do
mesta. Nečakajte, že teraz budem hrať formu ako Bruce Willis vo filmoch a jemu
podobní, že vytiahnem mobil, zavolám nejakého Johnymu, ten zavolá Jimmimu a ten
mi o dve hodiny donesie inventár za sto milionov, pomocou ktorého spočítam aj
švábov v meste a Johny mi dohodne schôdzku s bossom mafie, ktorý pozná každého
v meste a minimálne u polovici podsvetia už bol na kávu alebo obed, ak si to
myslíte, tak vám kvalitne drbe v hlave a potrebujete doktora. Ak bývate vo
veľkom meste, tak poznáte len pár ľudí. Ja osobne si myslím, že v čím väčšom
meste bývate, tým menej ľudí poznáte a je jedno čo si prisťahovalec alebo tam
žijete od narodenia ako ja. Santa Ferra bolo veľké mesto, väčšie ako bolo treba,
dalo sa tam stratiť, zabiť sa a zničiť si život, bez toho, aby ste sa o to
snažili, ale to je údel veľkých miest. Len blázon by si myslel, že obyčajný
človek nájde šťastie vo veľkomeste, ale tak ja ich nechám v tom.
Konečne som zaradil jednotku a vydal
sa smerom do mesta, predbežne som vedel, že sa idem najesť do nejakej
reštaurácie, kde dostanete liter kávy za dolár. Viac som nevymyslel, lebo som
to momentálne nepotreboval, ďalej budem konať podľa toho, čo sa bude diať. Pri
odbočovaní na výpadovku som sa stretával som smetiarmi, Bože, je sedem večer a
oni ešte zbierajú tie sračky zo smetiakov. Stiahol som okienko na polovicu,
nech mi fúka vietor do tváre a zošľapol pedál na podlahu, nech aspoň z jazdy
mám potešenie. Moja Honda pochopila, že sa ideme prevetrať a vyrazila svižne
vpred. Premávka bola celkom plynulá, tak sa dalo vyblázniť cestou do mesta.
Fredova reštaurácia bola v širšom
centre mesta, rozhodol som sa, že sa zastavím tam. Jeden čas som pracoval v blízkosti,
tak som sem chodieval na obedy, tým nechcem povedať, že som tu stálym
zákazníkom, alebo, že by som poznal obsluhu, ale dalo sa tam najesť za celkom
dobré peniaze a nechodila tam žiadna posratá zberba, alebo aspoň nikto tak
nevyzeral. Aspoň pri jedle som si chcel nerušene popustiť mysleľ a najesť sa,
bez toho, aby som počúval od vedľajšieho stola, koľko stoja kurvy na Sunsetskom
bulvári, alebo na 30. ulici. Mňa to jednoducho vytáčalo a ak by som meral dva
metre a bol nejaký namakaný z posilňovne, tak by som došiel k ich stolu, nejako
teatrálne im šplechol kávu do xichtu a začal strúhať formu typu: "Kurva,
prišiel som sa sem nažrať, tak do Boha, drž už konečne tú svoju hubu."
Samozrejme chlapci by sa ma nezľakli a spustili by, že čo si dovoľujem, tak by
som jednému alebo obom zlomil nos, hodil na stôl dvadsať dolárov, nasadol do
svojej Corvetty a pri odchode spálil pneumatiku a dušu z toho odpichu. Alebo by
som im hodil dvacku do xichtu, sadol si za svoj stôl, dojedol, daj si dva dúšky
z kávy, nechal veľké prepitné a odišiel si po svojom, pritom by som venoval
ešte jeden pohľad chlapcom, ktorým som zlomil nos a obsluhe. V každom prípade
nevedel som čo by bolo lepšie, tak som na to kašlal. Popritom ako som si
predstavoval tie teatrálne vystúpenia som zistil, že začína pršať. Bohovsky,
toto sa môže stať len vo veľkých mestách, vychádzal som z domu, ešte bolo pekne
a ako som sa blížil k mestu, tak začalo pršať. Vytiahol som hore okienko, aby
mi nepršalo na ruku a spomalil som. Nepatril som medzi magorov, ktorí zbytočné
hazardujú na cestách, hoci som rád jazdil rýchlo.
Zaparkoval som pred reštauráciou,
pred Fredom väčšinou nestálo veľa áut, ani dnes tomu nebolo inak. Vlastne bolo
už večer, okolo ôsmej, a Fred nepatril medzi rodinné reštaurácie, do ktorých by
sa nahrnula celá rodina, nejaký šašo by tam zo seba robil šaška v štýle
ohňostroje z papule, z vrecka králiky a z rukávov konfety. Otvoril som dvere a
bez pozdravu som vošiel dnu. Nemyslíte si, že som nejaký hulvát, že sa
nezdravím. Zdraviť sa môžu len tí, ktorí prejedli aspoň sto dolárov u Freda a
to vám vydrží na celý rok. Ja som v žiadnej robote nerobil dlhšie ako pol roka
a neprežieral som 3 doláre denne, takže nebol to môj prípad. Sadol som si k
oknu, aby som videl na auto, radšej ho mať pod dohľadom ako vyjsť von a
preklínať, že niekam zmizlo alebo ho niekto vykradol. V reštaurácii bolo zo päť
ľudí, až na jednu výnimku každý sedel sám. Vo vnútri hrala celkom príjemná
hudba, pop ktorý neubližuje ani nezaujme, je len tak do pozadia. Ešte som sa
ani poriadne nestihol usadiť, akurát som si všimol, že tradičná kanvica s kávou
chýba na stole a čašník došiel ku mne. Veľa čašníkov, keď má prázdnu
reštauráciu upadne do akejsi apatie a chvíľu im trvá, kým k vám dôjdu, u Freda
to bola vždy rýchlovka, vedel som čo si dám, tak som tam netrapošil, že uhhh,
uhhh, dáááám si.. Bolo by to úbohé a neznášal som to.
"Dobrý večer,
čo si dáte? " Ozval sa príjemný a nenútením hlasom, ktorý sa dobre
počúval.
"Dobrý večer,
dám si dva sendviče a kávu, ďakujem". V reštauráciách, hlavne takýchto malých
som už niekoľko krát jedol. Všimol som si jednu vec, vždy, keď k vám dôjde
čašník, tak pozdraví, dobrý deň, dobrý večer, to je jedno a opýta sa, že čo si
dáte. Väčšina ľudí len vyhŕkne, že dám si toto, toto, toto a zabudne mu
odzdraviť, ja byť na čašníkovom mieste, tak by ma to ubíjalo a ak by sa takýto
ľudia hrali na veľa, tak by som im napľul do sendviča. A verte mi do takýchto
podnikov, ktoré sú otvorené aj celú noc chodia jesť pasáci a ich kurvy, ak
práve nešľapú, špekulanti, vreckári, bezdomovci, ktorí niečo vyžobrali a
obyčajní ľudia, ktorí práve idú okolo. Keď si takto sedíte niekde v rohu a
hlavne ak tam sedíte dlhšiu dobu a ste schopný zvládať aj viac činností okrem
jedenia, tak zistíte, kto z akej vrstvy pochádza, ak vám to samozrejme
neprezradí oblečenie, tak vám to naisto prezradí to ako sa ozve, ako bude
rozprávať a ako bude gestikulovať. Pokým som tak nad tým uvažoval, čašník mi
medzitým doniesol jedlo a kávu. Pri obsluhe použil obligátne "nech sa
páči" a "dobrú chuť ". Bol mi sympatický, pretože aj v takomto
nie veľmi nóbl podniku dodržiaval nóbl etiku. Poďakoval som sa a zahryzol sa do
sendviča. Sendvič je sendvič, nikdy nechutí dobre, nikdy nechutí zle, chutí
presne tak, aký máte hlad. V kľude som dojedol, napil sa kávy, zaplatil a
pobral sa preč. Dobre mi to padlo. Vonku ešte stále pršalo, nebol to nejaký
desný lejak, ale v každom prípade aj krátka chôdza po daždi znamenala, že
premoknete. Zrýchleným krokom som prebehol na druhú stranu ulice a vošiel do
obchodu s nápojmi. Kúpil som si fľašu Ginu a silne som sa zamyslel, či si
nekúpim cigarety. Nefajčil som, odkedy som sa vrátil do mesta. Dal som si
sekundu na rozmyslenie a zobral som si balíček. Bolo mi to už jedno, fajčiar
vždy zostane fajčiarom, nech akokoľvek sa snaží prestať. Prebehol som do auta a
uhol si dobrý dúšok z Ginu, miloval som tento nápoj, bol som ho schopný vypiť
na litre a aj tak som nebol opitý. Otvoril som priehradku a dal tam fľašu,
predsa len nemusí každý vedieť, že pijem za volantom. V priehradke okrem iných
kravín som mal aj bielu krabičku. Bola to špeciálna krabička, vlastne ona
nebola ani nijako extra špeciálna, ale bola špeciálna pre mňa, vyzerala ako
klasická krabička od cigariet z tvrdého kartónu. Dal som si spraviť ešte niekedy dávno a do nej som si
prehadzoval cigarety, ktoré som si kúpil. Ľudia majú miliardu idiotských
zvykov, ktorým som nikdy neprišiel a asi ani nikdy neprídem na chuť, jedným z
nich je aj to, že posudzujú ľudí podľa cigariet. Neviem či sa snažia odhadnúť
ich sociálnu príslušnosť alebo čo, ale radšej som mal celú bielu. Viem, budilo
to pozornosť, ale to mi bolo maximálne ukradnuté, aspoň si ma ľahšie
zapamätali. Prehrabal som sa v vlasoch a pobral sa do baru, kde som chodil
najčastejšie, volal sa Crowd, ale bol tam kľud, dalo sa tam posedieť bez toho,
aby vás niekto otravoval a hlavne dalo sa tam premyslieť, že čo ďalej,
naštartoval som Hondu a šiel tam.