blogy logo
login PRIHLÁS SA
BLOG mokuba
ČLÁNKY
DISKUSIE
2
SLEDUJETE BLOG
Vitajte na mojom blogu
Mokuba



Šesť komorová istota pt2
pridal Mokuba 7.4. 2008 o 11:45

            Rozmýšľal som kam pôjdem. Vlasne, nerozmýšľal som, len som uvažoval. Na rozmýšľanie potrebujete priestor a kľud, ja som nemal ani jedno. Jednoducho sedieť za volantom som nepovažoval za najlepšie miesto na rozmýšľanie, dokonca som to nepovažoval za miesto, kde by ma malo osvietiť, alebo kde by som mal spraviť nejaké prevratné objavy. Bol som sám, nikto nebol na mojej strane, nikto nebol so mnou. V takejto situácii je jasné, že ak sa má stať niečo zlé, tak sa to stane vám a nie tomu druhému,  pretože nikto iný s vami nie je a to bola mizerná vyhliadka, preto len som naštartoval a vybral sa za nosom, hlboko do mesta. Nečakajte, že teraz budem hrať formu ako Bruce Willis vo filmoch a jemu podobní, že vytiahnem mobil, zavolám nejakého Johnymu, ten zavolá Jimmimu a ten mi o dve hodiny donesie inventár za sto milionov, pomocou ktorého spočítam aj švábov v meste a Johny mi dohodne schôdzku s bossom mafie, ktorý pozná každého v meste a minimálne u polovici podsvetia už bol na kávu alebo obed, ak si to myslíte, tak vám kvalitne drbe v hlave a potrebujete doktora. Ak bývate vo veľkom meste, tak poznáte len pár ľudí. Ja osobne si myslím, že v čím väčšom meste bývate, tým menej ľudí poznáte a je jedno čo si prisťahovalec alebo tam žijete od narodenia ako ja. Santa Ferra bolo veľké mesto, väčšie ako bolo treba, dalo sa tam stratiť, zabiť sa a zničiť si život, bez toho, aby ste sa o to snažili, ale to je údel veľkých miest. Len blázon by si myslel, že obyčajný človek nájde šťastie vo veľkomeste, ale tak ja ich nechám v tom.

            Konečne som zaradil jednotku a vydal sa smerom do mesta, predbežne som vedel, že sa idem najesť do nejakej reštaurácie, kde dostanete liter kávy za dolár. Viac som nevymyslel, lebo som to momentálne nepotreboval, ďalej budem konať podľa toho, čo sa bude diať. Pri odbočovaní na výpadovku som sa stretával som smetiarmi, Bože, je sedem večer a oni ešte zbierajú tie sračky zo smetiakov. Stiahol som okienko na polovicu, nech mi fúka vietor do tváre a zošľapol pedál na podlahu, nech aspoň z jazdy mám potešenie. Moja Honda pochopila, že sa ideme prevetrať a vyrazila svižne vpred. Premávka bola celkom plynulá, tak sa dalo vyblázniť cestou do mesta.

            Fredova reštaurácia bola v širšom centre mesta, rozhodol som sa, že sa zastavím tam. Jeden čas som pracoval v blízkosti, tak som sem chodieval na obedy, tým nechcem povedať, že som tu stálym zákazníkom, alebo, že by som poznal obsluhu, ale dalo sa tam najesť za celkom dobré peniaze a nechodila tam žiadna posratá zberba, alebo aspoň nikto tak nevyzeral. Aspoň pri jedle som si chcel nerušene popustiť mysleľ a najesť sa, bez toho, aby som počúval od vedľajšieho stola, koľko stoja kurvy na Sunsetskom bulvári, alebo na 30. ulici. Mňa to jednoducho vytáčalo a ak by som meral dva metre a bol nejaký namakaný z posilňovne, tak by som došiel k ich stolu, nejako teatrálne im šplechol kávu do xichtu a začal strúhať formu typu: "Kurva, prišiel som sa sem nažrať, tak do Boha, drž už konečne tú svoju hubu." Samozrejme chlapci by sa ma nezľakli a spustili by, že čo si dovoľujem, tak by som jednému alebo obom zlomil nos, hodil na stôl dvadsať dolárov, nasadol do svojej Corvetty a pri odchode spálil pneumatiku a dušu z toho odpichu. Alebo by som im hodil dvacku do xichtu, sadol si za svoj stôl, dojedol, daj si dva dúšky z kávy, nechal veľké prepitné a odišiel si po svojom, pritom by som venoval ešte jeden pohľad chlapcom, ktorým som zlomil nos a obsluhe. V každom prípade nevedel som čo by bolo lepšie, tak som na to kašlal. Popritom ako som si predstavoval tie teatrálne vystúpenia som zistil, že začína pršať. Bohovsky, toto sa môže stať len vo veľkých mestách, vychádzal som z domu, ešte bolo pekne a ako som sa blížil k mestu, tak začalo pršať. Vytiahol som hore okienko, aby mi nepršalo na ruku a spomalil som. Nepatril som medzi magorov, ktorí zbytočné hazardujú na cestách, hoci som rád jazdil rýchlo.

            Zaparkoval som pred reštauráciou, pred Fredom väčšinou nestálo veľa áut, ani dnes tomu nebolo inak. Vlastne bolo už večer, okolo ôsmej, a Fred nepatril medzi rodinné reštaurácie, do ktorých by sa nahrnula celá rodina, nejaký šašo by tam zo seba robil šaška v štýle ohňostroje z papule, z vrecka králiky a z rukávov konfety. Otvoril som dvere a bez pozdravu som vošiel dnu. Nemyslíte si, že som nejaký hulvát, že sa nezdravím. Zdraviť sa môžu len tí, ktorí prejedli aspoň sto dolárov u Freda a to vám vydrží na celý rok. Ja som v žiadnej robote nerobil dlhšie ako pol roka a neprežieral som 3 doláre denne, takže nebol to môj prípad. Sadol som si k oknu, aby som videl na auto, radšej ho mať pod dohľadom ako vyjsť von a preklínať, že niekam zmizlo alebo ho niekto vykradol. V reštaurácii bolo zo päť ľudí, až na jednu výnimku každý sedel sám. Vo vnútri hrala celkom príjemná hudba, pop ktorý neubližuje ani nezaujme, je len tak do pozadia. Ešte som sa ani poriadne nestihol usadiť, akurát som si všimol, že tradičná kanvica s kávou chýba na stole a čašník došiel ku mne. Veľa čašníkov, keď má prázdnu reštauráciu upadne do akejsi apatie a chvíľu im trvá, kým k vám dôjdu, u Freda to bola vždy rýchlovka, vedel som čo si dám, tak som tam netrapošil, že uhhh, uhhh, dáááám si.. Bolo by to úbohé a neznášal som to.

"Dobrý večer, čo si dáte? " Ozval sa príjemný a nenútením hlasom, ktorý sa dobre počúval.

"Dobrý večer, dám si dva sendviče a kávu, ďakujem". V reštauráciách, hlavne takýchto malých som už niekoľko krát jedol. Všimol som si jednu vec, vždy, keď k vám dôjde čašník, tak pozdraví, dobrý deň, dobrý večer, to je jedno a opýta sa, že čo si dáte. Väčšina ľudí len vyhŕkne, že dám si toto, toto, toto a zabudne mu odzdraviť, ja byť na čašníkovom mieste, tak by ma to ubíjalo a ak by sa takýto ľudia hrali na veľa, tak by som im napľul do sendviča. A verte mi do takýchto podnikov, ktoré sú otvorené aj celú noc chodia jesť pasáci a ich kurvy, ak práve nešľapú, špekulanti, vreckári, bezdomovci, ktorí niečo vyžobrali a obyčajní ľudia, ktorí práve idú okolo. Keď si takto sedíte niekde v rohu a hlavne ak tam sedíte dlhšiu dobu a ste schopný zvládať aj viac činností okrem jedenia, tak zistíte, kto z akej vrstvy pochádza, ak vám to samozrejme neprezradí oblečenie, tak vám to naisto prezradí to ako sa ozve, ako bude rozprávať a ako bude gestikulovať. Pokým som tak nad tým uvažoval, čašník mi medzitým doniesol jedlo a kávu. Pri obsluhe použil obligátne "nech sa páči" a "dobrú chuť ". Bol mi sympatický, pretože aj v takomto nie veľmi nóbl podniku dodržiaval nóbl etiku. Poďakoval som sa a zahryzol sa do sendviča. Sendvič je sendvič, nikdy nechutí dobre, nikdy nechutí zle, chutí presne tak, aký máte hlad. V kľude som dojedol, napil sa kávy, zaplatil a pobral sa preč. Dobre mi to padlo. Vonku ešte stále pršalo, nebol to nejaký desný lejak, ale v každom prípade aj krátka chôdza po daždi znamenala, že premoknete. Zrýchleným krokom som prebehol na druhú stranu ulice a vošiel do obchodu s nápojmi. Kúpil som si fľašu Ginu a silne som sa zamyslel, či si nekúpim cigarety. Nefajčil som, odkedy som sa vrátil do mesta. Dal som si sekundu na rozmyslenie a zobral som si balíček. Bolo mi to už jedno, fajčiar vždy zostane fajčiarom, nech akokoľvek sa snaží prestať. Prebehol som do auta a uhol si dobrý dúšok z Ginu, miloval som tento nápoj, bol som ho schopný vypiť na litre a aj tak som nebol opitý. Otvoril som priehradku a dal tam fľašu, predsa len nemusí každý vedieť, že pijem za volantom. V priehradke okrem iných kravín som mal aj bielu krabičku. Bola to špeciálna krabička, vlastne ona nebola ani nijako extra špeciálna, ale bola špeciálna pre mňa, vyzerala ako klasická krabička od cigariet z tvrdého kartónu. Dal som si  spraviť ešte niekedy dávno a do nej som si prehadzoval cigarety, ktoré som si kúpil. Ľudia majú miliardu idiotských zvykov, ktorým som nikdy neprišiel a asi ani nikdy neprídem na chuť, jedným z nich je aj to, že posudzujú ľudí podľa cigariet. Neviem či sa snažia odhadnúť ich sociálnu príslušnosť alebo čo, ale radšej som mal celú bielu. Viem, budilo to pozornosť, ale to mi bolo maximálne ukradnuté, aspoň si ma ľahšie zapamätali. Prehrabal som sa v vlasoch a pobral sa do baru, kde som chodil najčastejšie, volal sa Crowd, ale bol tam kľud, dalo sa tam posedieť bez toho, aby vás niekto otravoval a hlavne dalo sa tam premyslieť, že čo ďalej, naštartoval som Hondu a šiel tam.

 

 

 

 



Prístupov 1860
Kvalita článku
hlasov 0

PRÍSPEVKY
SLEDOVAŤ
Prosím prihláste sa pre možnosť pridania komentáru.
Prihláste sa, alebo použite facebook login facebook login
ĎALŠIE ČLÁNKY V BLOGU
Dobré vtipy a zlé básne
[ 24.9.2021] (príspevkov 0)
Odkvitnutý kvet
[ 24.9.2021] (príspevkov 0)
Odysseus a Argonauti
[ 2.8.2021] (príspevkov 0)
Bazén
[ 12.7.2021] (príspevkov 0)
Nadránom na pohovke
[ 14.6.2021] (príspevkov 0)
Obrazy
[ 14.1.2016] (príspevkov 0)
Osem poschodí v úzkom výťahu
[ 21.9.2015] (príspevkov 0)
Jedna Brejvíkovska
[ 12.2.2015] (príspevkov 4)
Motivačné posty na fejsbučiku nestoja za...
[ 30.11.2014] (príspevkov 2)
Nechoďte behávať, bolia z toho kolená
[ 10.10.2014] (príspevkov 3)