Päť minút po polnoci, nespím.

Nespím preto, aby som mohol povedať, že som ešte nespal,

aby som mohol povedať, že som v tento magický čas

ešte nespal.

 

O nohavice si triem svoje spotené ruky

a pomalým krokom prechádzam k zavretému oknu.

Do cesty mi nič neprišlo,

všetko je na svojom mieste, tak ako to má byť a presne tak ako

to mám rád.

 

Nikdy som si nemyslel, že si práve v takejto

chvíli nič nebudem myslieť.

Nikdy som si nemyslel, že nič si nemyslieť je

tak zložité a náročné.

 

Sedemnásť minút po polnoci,

magickosť sa vytratila aj z hodín.

Otváram balkónové dvere a premeriavam si izbu,

nezmenila sa od môjho posledného pohľadku ktorý som jej

venoval.

 

Križovtka pod oknom už nesvieti,

len bliká na oranžovo, ale mňa neupozorní, nemá načo.

Ruch stíchol, jediný zvuk ktorý je počuť, je ten

ako si odopínam svoje hodinky a ukladám ich na parapetnú

dosku.

 

Dopadol som na zem a cítim, že toto je posledná sekunda

môjho života. Som rád, že sa nevidím, som rád, že sa neuvidím

v televízii, v novinách, som rád, že neviem kto ma nájde.

Posledné slová svetu? Šach mat, ďakujem za hru.

Prístupov 1495

Kvalita článku