Sú tri hodiny ráno
a mne je jasné,
že už nedokážem uspokojiť ženu,
ktorá mi nahá leží v posteli.
Je to smola?
Je deväť hodín ráno
a všetky zvuky sveta mi znejú
ako šum vetra.
Už nestihnem dôjsť do práce.
Má mi to byť ľúto?
Pol tretej poobede a ja
som stále nevstal z postele.
Ležím a nemyslím na nič.
Mrhám časom?
Sedem minút pred ôsmou
a slnko mi zakývalo na rozlúčku.
Nevidel som to, pretože som sa díval
na svoj nahý zadok.
Irónia osudu?
Štvrť na dvanásť
a ja si uvedomujem,
že som nič zlého neprežil.
Ach, aký šťastný deň!