Vojna. Vojna je stále tá istá. Koniec sveta bol úplné iný ako sme čakali. Žiadna 2012, žiadne slnečné erupcie. Koniec sveta bol prostý. Priveľa ľudí a pramálo peňazí a surovín. V roku 2024 došli dnes známe zásoby ropy a konflikt bol dôsledkom. Detaily? triviálne. Dôvody? tie isté - ľudská hlúposť. V jednom okamihu na zemi zažiarilo toľko jadrových bômb, že zatienili Slnko a skoro vyhladili život na zemi. A tak ako pred miliónmi rokov, aj teraz nastalo ukrutné ticho.

Lenže história sa opakuje a život ide ďalej. Prežilo niekoľko málo ľudí. Predstavím vám príbeh jedného z nich. Avšak rany sa ešte nezahojili a Zem ešte stále nezabudla.

Vraví sa, že láska nehrdzavie. Moja už zhrdzavela dávno. Pred Tichom som mal všetko čo som mohol chcieť. Mal som rodinu, dom, vlastné auto. Všetko sa vyparilo. Príval smrtiacej energie roztopil kovy a roztrhal telá. Prežil som. Pýtate sa ako? Dobrá otázka, sám neviem. Našiel som sa v poli za mestom, v nejakej mláke. Všetko mi príde ako sen. Sen, ktorý si prajete, aby bol len snom. Takýto sen je fascinujúci. Takýto sen chce človek snívať, ale nie ho žiť. Cítil som všetky svoje údy. Cítil som zápach zo svojich prepotených šiat. Cítil som úzkosť ničoho čo tu zostalo.

Stál som niekde za mestom a díval som sa do zeme. Bál som sa dvihnúť hlavu na úroveň horizontu. Nie, nedesil som sa pohľadu na neho. Za ten čas, čo som prežíval som si na to zvykol. Bál som sa pohľadu Slnka. Zem bez ozónovej vrstvy, ktorá sa vyparila počas apokalypsy, bola ako Siréna. Stačil jeden pohľad nesprávnym smerom a mohli ste tam zostať stáť naveky. Môj život, vlastne živorenie, spočívalo v troch veciach: Vyhýbaniu sa radiácii, hľadaniu si potravy a skrývaniu sa pred pravidelne sa opakujúcimi anomáliami atmosféry. Nemal som žiadneho spoločníka. Už mesiace som nespozoroval žiadne známky života. Neviem koľkí prežili, ale bolo mi jasné, že ľudská rasa je odsúdená k záhube. Aj keby sa stretli muž a žena, určite by obaja boli neplodní. Blúdil som ruinami svojho mesta a hľadal niečo, o čom som ani nevedel, že existuje. Chcel som dať meno niečomu, čo meno nepotrebovalo Svoj hlas som nepočul týždne. Nebavilo ma rozprávať sa so samým sebou. Dokonca už som ani nenadával, keď som o niečo zakopol.

Po niekoľkých dňoch putovania mestom sa mi podarilo nájsť cestu, ktorou som prešiel na druhú stranu mesta a zároveň sa vyhol nástrahám smrtiacej radiácie. Určite som bol odolnejší voči radiácií ako iní, ktorí sa vyparili, ale aj ja som mal svoje hranice. Bál som sa sám ukončiť svoj život. Nie, nemal som strach z Boha, z toho, že by som nebodaj skončil v pekle. Danteho peklo desilo mnoho ľudí. Môj život desil len mňa, ale mal som pocit, že môj život je desivejší ako peklo. Svoj život som nechcel ukončiť preto, lebo mi to prišlo slabošské. Nechcel som zomrieť s pocitom, že som slaboch. Nechcel som, aby moje telo hnilo ako telo slabocha. Ako človeka, ktorý to chcel riešiť veľmi jednoducho. Nechcel som, aby som prišiel do pekla ako slaboch.

Vyšiel som z trosiek mesta a pokračoval som ďalej, na malý briežok, kúsok od cesty za mestom. Prišiel mi povedomý. Prišiel mi povedomý viac ako ostatné časti mesta. Neviem, možno to bolo radiáciou. Možno samotou. A možno tým, že tam stálo moje auto. Po mesiacoch samoty, žiadna zmena. Aj napriek tomu som cítil zvláštny pocit. Nie, nebol som dojatý. Mŕtve telá, ktoré som prehľadával učinili zo mňa cynika. Cítil som sa len inak ako doteraz. Dvere na mojom aute boli otvorené. Jediným návštevníkom tohto auta bol len zub času. Sadol som si do neho a predstavoval si, že som opäť doma. Že je opäť všetko fajn. Áno, bol som osamelý a teraz som si to uvedomil. Pozrel som sa do stredného spätného zrkadla. Mimovoľne, ako keby som jazdil na ceste, ktorá bola obďaleč. Blížila sa atmosférická anomália. Snažil som sa otvoriť priehradku spolujazdca, ale nešlo to, plast bol roztečený. Na obšírnejšiu prehliadku nebol čas. Anomália sa blížila a bol čas sa skryť. Vystúpil som z auta a vybral som sa k najbližšej budove. Ešte predtým ako som sa rozbehol, uvidel som v tráve svoj telefón. Neviem prečo som nešiel ďalej, ale namiesto toho, som ho zapol. Naozaj, bol to môj telefón a akoby zázrakom šiel zapnúť. Po načítaní menu som si všimol nedopísanú správu. Stálo v nej: „Rita, odchádzam a už sa nevrátim. Neviň seba. Pri tebe som nemal pocit, že dostávam čo chcem. Možno už vieš o Kate, ak nie, tak opúšťam ťa kvôli nej. Miloval som ťa.“

Rita bola moja manželka. Strčil som telefón do vrecka. Prežil som preto, lebo som vystúpil z auta a chcel som Rite zavolať. Avšak nemal som dosť odvahy a preto som jej písal. Tlaková vlna ma odhodila a ja som sa neuvaril pri výbuchu. Kate, ktorá zostala v aute však áno. Všetko mi to prebehlo mysľou rýchlejšie ako guľka.

Nebol čas sa kajať. Láska v čase vojny neexistuje. Sú to len emócie. Aj tak sa blížila anomália a bolo si treba ratovať krk. 

Prístupov 1832

Kvalita článku