Slnko padalo pomaly za horizont a ja som od neho nemohol odtrhnúť pohľad. Nie, nebol som romantikom, len kdesi v podvedomí som čakal, že sa uvarí v mori a bude koniec.
Koniec a kľud. Vlastne, ak tak rozmýšľam, na to druhé som sa nemohol sťažovať. Odkedy sme sa ocitli na tomto ostrove to bolo o kľude a o prežívaní. Nikdy som si nemyslel,
že sa mi tak rýchlo preje panenská príroda a exotika. Hodil som ďalší konár do ohňa a odvrátil pohľad od západu Slnka. Letmo som skontroloval ľavé zápästie a prešiel si pravou
rukou po ňom. Nešikovne som si ho narazil. Nebolo to nič vážne, ale vo chvíľach, kedy nebolo o čom a nešlo o nič som si ho vždy skontroloval a mimovoľne prešiel po ňom.
Oprel som sa o kameň, ktorý bol za mnou a pohľadom prešiel po okolí. Na to, že sme stroskotali viacerí, každý býval osobitne. Býval. Vlastne, snažil sa spať a tváriť sa nenápadne,
keď plakal. Zobudiť sa ráno prirodzene a bez zaschnutých sĺz na líci. Alebo sa zobudiť do iného sna, pretože tento bol krásny a zvrátený zároveň. Osobne som si ho užíval. Užíval
svojim spôsobom. Teraz nehovorím o tom, či som bol šťastný alebo nie. Niečo také mi vôbec nechodilo hlavou. Na niečo také sa to jednoducho nedalo rozdeliť. Bolo by to barbarské.
Užíval som si ho oproti iným. Ako vravím, neplakal som za tými, čo neprežili, cestoval som sám. Bol som cynik ? Alebo citový úbožiak ? Neviem, na odpoveď nezvýšil čas.
Uvidel som, že sa ku mne vybrala Marcy. Kráčala pomaly a ladne. Neviem, či si predstavovala, že je na Catwalku, ale aspoň na chvíľku som sa našiel uprostred budov a v šere
urbanizácie. Ach ako mi chýbali ulice, hluk, chodníky, smog a sirény policajných aút, ktoré sa ozývali z druhej strany mesta.
Marcy sa ku mne neponáhľala. Neviem, či vo vnútri zvádzala súboj, či sa má zastaviť na kus reči, alebo nie. Patrila medzi tých, čo nemali problém nadviazať kontakt a stavil by som sa,
že jej chýbalo trochu civilizovaného rozhovoru. Nadávať môže človek aj sám, rozprávať sa, to už je zložitejšie. V duchu som sa usmial. Ak si niekto nevedel predstaviť, ako vyzerajú
nevyžehlené vlasy, tak tu sa mu zhmotnili predstavy. Neviem, či sa nad tým ešte pozastavovala, alebo nie. V každom prípade, ja už som vedel, že sa jej to opýtam.
Ak by som fajčil, tak by som teraz preklínal, že si nemôžem zapáliť. Že si nemôžem zakloniť hlavu, presne pod uhlom slnečných lúčov a tváriť sa najviac nenútene na svete. Pohol som
kútikmi smerom od seba, Marcy to už spravila dávno. Rukou prešiel po zápästí a povolil kohútik na atmosfére. Víno som nemal. Nehovoriac už o Whisky, ktorá by sa v tej
chvíli hodila viac ako záchranný vrtulník. Ani olivy, ani hrozno, ani kokos. Bol tam len oheň, kúsok dreva a ja. Aj tak som mal silný pocit, že dnes to bude stačiť. Dostatočne.
Skôr ako stihol dopadnúť palmový list na zem Marcy mimovoľne prehodila prameň vlasov cez pravé rameno a zamerala pohľad na mňa. Tým dala najavo, že je rozhodnutá, že dnes
sa zastaví pri tomto ohni a poruší nejaké nepísané pravidlo ostrova, že každý si hľadí to svoje. Kútiky sa obom rozšírili. Palmový list dopadol a ako výstrel v tme zaznelo.
"Ahoj."