Mal som kamaráta, ktorý držal celibát, kvôli svojmu kamošovi. Jeho kamoš bol blbec. A žil si svoj celibát a ja svoje Nox et Solitudo. Časom mu skončil celibát a odletel preč. Ja som len vyletel z práce a zostal v tom istom meste. Meste, ktoré ma už ničím neprekvapovalo. Dokonca, ak mi aj pripravilo prekvapenie, tak som prekvapený nebol. Niekedy som mal chuť zavolať svojmu kamarátovi, ktorý odletel, ale nemal som jeho číslo. A tak som chodil cez mosty, ktoré viedli ponad rieku. Cez mosty, ktoré viedli ponad kanál a cez kanály, ktoré viedli naprieč mostom. Chodil som, vnímal atmosféru, nemyslel na noc a čakal. Prial som si, nech niekto zareve Džihád. Sám by som si roztrhol odev na dve časti a hneď by som sa postavil do prvej rady. Hladných by som nakŕmil granátmi a z roztrhnutých tiel by som pil krv. Reval by som na plné pľúca: "Toto je začiatok konca ! Všetko je krásne, lebo všetko zomiera. Toto je začiatok konca ! Som na začiatku, lebo viem, že konca sa nemusím dočkať !"

Uškrnul som sa pri týchto bizarných predstavách a z pravého vrecka na nohaviciach som vybral mobil. Vytočil som tvoje číslo a čakal kým nás spojí.

„Vieš, že dokonalosť je úplne nudná ? „

„Viem,“ odvetil som „avšak čo spravíš, keď jej je toľko naokolo ?“

„Prečo nikdy nepozdravíš, keď začínaš rozhovor ?“ Opýtala sa ma.

„Nie je to jedno ? Poznač si, prosím ťa, že ťahám E3 na E2“ Hrávali sme spolu takto na diaľku šachy.

„Presne tento ťah som čakala. Ozvem sa, až budem mať čo povedať“

Zložila bez pozdravu a ja som sa zahľadel z mosta priamo na rieku. Cez mohutné kusy ľadu som nevidel nič. Videl som len to, čo mi dovoľoval vidieť ľad. Vnímal som jeho povrch, ale jeho vnútro zostávalo skryté. Znova tá istá hádanka, ktorú háda každý človek o každom. Uvedomil som si, že aj keď ľad nepôsobí veľmi živo, správaním pripomína veľmi živé osoby. Ak by som mal kameň, zlomil by som ho v jeho najsilnejšom mieste a pozrel sa mu priamo dovnútra. Nie som sadista. Som len zvedavý. Chcel by som vedieť, ako bude reagovať. Zaujímalo by ma, či by mi opätoval pohľad, ak by som nazrel do jeho zlomeného vnútra a pozrel sa tam, kam má on sám problém sa pozrieť.

Pretrel som si rukami oči a pobral sa svojim smerom. Zastavil som na prechode a čakal kým mi dovolia prejsť. Na prechode to bolo celkom rušno. Stál som veľmi blízko jedného mladíka. Tak blízko, že som počul zvoniť jeho telefón ešte skôr ako on sám.

„Áano?“ Už podľa hlasu som poznal, že tento telefonát ho vyviedol z rovnováhy.

„Chcela som ti povedať, len to, že som ťa milovala..“
“Ďakujem,“ odvetil „to som chcel počuť.“

Zložil telefón, dal si ho do pravého vrecka na kabáte a hodil sa pod kolesá autobusu, ktorý práve prechádzal okolo. Neozval sa škripot bŕzd. Neozvali sa výkriky. Neozval sa spev vtákov, ani americká hymna, ani potlesk, ani skrytá kamera. Všetko zostalo stáť v nemom úžase.

Pozrel som sa pred seba. Čierna sa zmenila na krvavú. Farba života sa zmenila na farbu smrti. Červená farba sa zmenila na farbu zelenú. Pozrel som sa a obe strany, tak ako ma to učili v škole, a pobral sa na druhú stranu cesty.

Prístupov 1825

Kvalita článku