Neviem koľko dní som strávil

sledovaním plafónu, počítaním bridlíc

a hlavne čakaním

na to, že sa veci samé vyriešia,

že sa zobudím  do zajtrajška

a včerajšok bude len bleskom na fotoaparáte,

že bude nočnou morou, chorobou,

ktorú som dávno prekonal.

 

Neviem koľko krát som sa rozprával

sám so sebou, lebo som bol jediným,

ktorý ma mal chuť vypočuť,

jediným, ktorý si pamätal čo som vravel,

jediným, ktorý mi rozumel.

 

Dni plynuli, niekedy rýchlo, inokedy

ešte rýchlejšie, ale nešlo o dni,

šlo o včery, šlo o noci, v ktorých

som sa budil na rýchle údery srdca

na myšlienky, ktoré sa mi zhmotnili

v sne, na pot na zátylku.

 

Rána boli vykúpením, aj keď bodali

ako kopia, ktorá prepichla Krista,

boli tvrdšie ako rana Mike Tysona

a pravdivejšie ako víno.

 

Pomalý pohyb po čele,

šľapky obuté na nohách

vankúš dvihnutý zo zeme,

otvorený balkón a moje telo na ňom

a myseľ dávno preč.

 

Nebolo to veľa, nebolo to

skoro nič.

V tech chvíli to, ale,

bolo všetko

a presne to

sa počítalo.

Prístupov 1669

Kvalita článku