Klasický párty večer. Všetci šli s davom a dav boli všetci. Ja som stál obďaleč, opretý o zábradlie a vychutnával si, zvláštnu, ale nádhernú scenériu. Opretý o zábradlie, s Captainom Morganom v ruke som sledoval miestny cintorín. Predstavoval som si, ako hladkám náhrobné kamene, ako sa prechádzam pomedzi tisícku váz ako som tráva, ktorá vyrastá z hrobov. Bol to ten klasický cintorín. Nebola to betónová, narýchlo postavená stavba, ten cintorín mal čaro. Aj preto som si tak vychutnával ten pohľad naň.

„Vyzeráte ako niekto, čo toho veľa prehral.“

Milujem ľudí, ktorí začínajú rozhovor bez pozdravu špeciálne ak sa jedná o ženy.

„Máte pravdu, ale aj Napoleon prehral všetko a aj napriek tomu ho považujú za jedného z najväčších ľudí stredovekej Európy.“

Nečakala to, nečakala takú odpoveď, nečakala tak silný kontrast alkoholu a hudby na jednej strane, s pohľadom na klasický starobylý cintorín s desiatkami mŕtvol. Avšak nezaváhala ani na chvíľu. Nepripravovala sa na rozhovor, chcela sa nechať unášať vetrom konverzácie.

„Ale na Elbe by ste nechceli zomrieť, že ?“

„Elba je krásna, ale ani Napoleon tam nezomrel, takže nie.“

Zasmiala sa a zároveň zmenila sfarbenie. Zakrútila drinkom a neozval sa zvuk ľadu, šúchajucého sa o okraje pohára. Mala štýl, nepotrebovala piť alkohol s ľadom, len preto, lebo to vyzeralo ako keby mala štýl. Svoj štýl mala aj tak. Jej červené dlhé šaty, ktoré pripadali ako ušité na mieru zvýrazňovali to, čo chcela zvýrazniť. Letmým pohľadom by človek prisahal, že tá žena nemá chybu, alebo aspoň slabé miesto na svojej postave. Jej vlasy boli na tom mieste, na ktorom ich chcela mať a to aj bez falošného lesku laku. Bez falošného lesku možno nebola, ale o to teraz nešlo. Tie dve sekundy, čo sme sa kradmo pozorovali navzájom neboli určené na to, aby sme odhaľovali farbu lesku a faloš. Tie dve kradmé sekundy boli určené na to, aby nás ohúrili, aby nás opantali a aby sme si mysleli, že áno, presne teraz, tu stojí niekto kto má štýl. Niekto, koho som nestretol za celý svoj život, niekto kto je iný ako ten dav za sklom.

„Neodpovedal som vám na otázku, či som toho veľa prehral.“

„Áno, ale už nemusíte odpovedať štýlovo, to už ste spravili pri svojej prvej odpovedi.“

V duchu som sa usmial, letmo sa pozrel do jej tváre, niekde medzi nos a ústa, opäť sa otočil na cintorín a začal:

„Neprehral som toho veľa, peňazí mi ľúto nie je a pri tomto výhľade mi nie je ľúto ani osobných prehier. Ale skúste sa ma to isté opýtať zajtra, uprostred rozbitého chodníka, medzi tisíckou aut a odpoveď bude, možno, iná.

Oprela sa o zábradlie vedľa mňa. Neviem, možno sa chcela dostať na rovnakú vlnovú dĺžku ako ja, ale to nemusela. Obaja sme totiž vedeli, že na tej istej vlnovej dĺžke bola už keď zabuchla dvere na terase.

„Ste zaujímavý človek, čo robíte na tejto párty ?“

„Momentálne už ani neviem, asi čakám na jej koniec.“

„Máte nutkanie zostávať na každej párty dokonca. Len preto, lebo sa vraví, kto zostane dokonca vždy niečo uloví ?“

Jemne si oblízla pery a ak by pri sebe mala najlepšiu priateľku, už by sa spolu škodoradostne chichúňali. Ja som vedel, že v takomto rozhovore by sme mohli pokračovať donekonečna. Mal som pocit, že by sme sa mohli donekonečna milovať, donekonečna vzdychať a piť rozkoš a vášeň plnými dúškami.

„Vy zvyknete zostávať na party dokonca ?“

„Nie, pretože ja dostanem svoje kedy chcem ja a nie kedy to už nútia okolnosti.“

„Ale aj tak to nevylučuje fakt, že na party môžte zostávať dokonca.“

„Nie, to  nevylučuje.“

Dopila svoj drink a pohár nechala na zábradlí. Opýtať sa jej, či si dá iný drink by bola najväčšia hlúposť sveta. Celého ma opantala a ja som sa jej nechal opantať. Hrala svoju hru tak dokonale, že som bol ochotný prijať jej pravidlá a unášať sa pribehom hry.

„Captain Morgan bez ľadu a Coly, čo ? To, že ho držíte v ľavej ruke znamená, že ste pripravený vždy niekomu vraziť pravačkou, alebo nechcene poukazujete na svoje chrómové hodinky.“

„Nie je tu nič a ani nikto, kvôli komu by sa oplatilo biť. A pokiaľ viem, tak nevravel som, že mať na sebe šaty bez bieleho náramku je ako znásilniť svätú Pannu.“

„Nevravel ste to, ale vaša reč tela to prezradila.“

„Je to možné, ale nesledoval som ju. Čo iné ešte prezradila ?“

„To, že už nemusíte čakať na koniec párty....“

Nemusím, to je pravda, môj koniec párty nastal, ako som šiel na terasu. Tú ženu som videl už dávno. A naschvál som odchádzal na terasu, aby si to všimla. Vedel som, že inteligentnej žene nebude viac treba.

Zľahka sa postavila na špičky. Miloval som ženy, ktoré sa zľahka stavali na špičky aj napriek tomu, že boli vysoké. Jemne sa nahla mojim smerom a ja som ju pobozkal. Posledná vec, ktorú povedala bola: „.....lebo ten môže nastať teraz.“

Po tejto vete sme zvyšok nechali na improvizáciu. Moja ruka, ktorá jej dávala šaty dole z ramien bola improvizácia. Jej ruka, ktorá prechádzala od brucha smerom dole k zadku bola improvizácia. To ako som ju vyzliekal bola improvizácia. Tma nás pohltila. Pohltila nás tak, že sme v nej zostali skrytý a mohli odhaľovať vášne, bez toho, aby nás niekto videl. Jediný kto si mohol vychutnať to divadlo boli mŕtvi na cintoríne. Ale verím, že oni si vychutnávali tú scenériu.

Posledný bozk, posledný pohľad do zrkadielka, posledné napravenie kabelky. Skončilo to, ale stále to za to. Ak sú naozaj Francúzi najlepší milenci, tak my sme práve predviedli parížsku dokonalosť. Zvodne zakrútila zadkom a odišla. Určite najprv niekde do davu a potom niekde preč. Späť k svojmu partnerovi. Priznám sa, nachvíľu som mu závidel, pretože má doma nádhernú ženu. Ženu, ktorá ma štýl. Na druhej strane som rád, že som sa ráno nemusel pri nej zobudiť.

Ja som zostal na terase. Mal som ešte nedopitý drink a správny muž nikdy neodchádza od nedopitého drinku. Na druhej strane ešte tu stále bola možnosť prechádzky po nočnom cintoríne medzi náhrobnými kameňmi. Oprel som sa o zábradlie terasy a začal sa ladne prechádzať.

Prístupov 1702

Kvalita článku