Aký šialený pocit to musí byť. Nechať dohasínať štvrtú cigaretu, z ktorej som si ledva potiahol. Popritom popíjať sám whisky z pohára. Hľadieť uprene pred seba a rozmýšľať, že koľko žien je na svete čo to chcú. Mne však zostáva prázdna spálňa v nej prázdna posteľ. Posteľ nie je plná ani keď si do nej ľahám sám. A či si na ňu sadám, či si na ňu ľahám, tak stále ma zmáhajú pocity, kurva, koľko žien je na svete čo to chce. Môžem výjsť do ulíc, zarevať na plné hrdlo, alebo sedieť ako šedá myš a pozorovať okolie, čo to zmení ? Uvidím ženy, ktoré nevedia čo chcú, ktoré rady mrhajú príležitosťami. Posunie ma to niekam ? Silno pochybujem, nechcem klamať samého seba, neberte to za zlé, ale toto je posledná osoba sveta, ktorú by som chcel oklamať. Pošlite mi ženu alebo kurvu, ktorá mi zaklope na dvere v topánkach, ktoré nebudú odraté od šľapania a ja ju pustím ďalej. Môže mi povedať, že mi chce strčiť prst do zadku, alebo že miluje motorky a moje Porche nespravilo na ňu žiaden dojem. Alebo nech mi vraví, ako si to užívala s černochmi v Londýne, je mi to jedno. Ale, preboha, nech má ta žena štýl, nech má iskru a nech vie čo chce. Môže sem prísť a môže sa vyrozprávať, je mi to jedno. Môže sem prísť a dať mi facku, povedať mi, že som obyčajný skurvenec, alebo nech mi tu nechá vrece s odpadkami a odkazom: „Vynes tie sračky von.“ Ale nech vie čo chce. Nech to nie je žena, ktorá vie čo chce len prvú minútu a potom si povie, že bude improvizovať. Ale improvizuje horšie ako politik, ktorého zaskočili nepripraveného, ako môj učiteľ chémie. A takýchto žien je plno. Nechcú vedieť čo chcú a nedajú na radu sveta. Nie, ja im nechcem radiť. Ja ? Nebuďte smiešny, bol by som obyčajný hlupák, ak by som sa púšťal do niečoho takého. Jediné o čom by som vedel vravieť, sú tĺmené hlasy, ktoré počúvam spoza steny a mravce, ktoré mi lezú po stenách bytu. Mohol by som vravieť o nočnej oblohe, o oblohe večernej, lebo som sa na ňu díval stovky krát, lebo to bolo jediné, čo mi stálo za pohľad. Ale nie, nemohol by som v ničom radiť. Mohol by som povedať svoj názor, ale ten názor by som povedal žene, ktorá vie čo chce. Ktorá nie je len ženou, stvorenou na sex. Alebo na varenie. Alebo na zabitie sa v prívale nudy a šedého priemeru zvyšku. A takýchto je dosť alebo som len takýchto dosť stretol.

Spleť myšlienok je rýchla a šialená. Rovnako ako šialenec letiaci na motorke, mysliac si, že je čosi viac. Pustite na neho sprchu dažďa, nech pochopí, že je obyčajný úbožiak, ktorý vygrcal posledné prachy za rýchly klam a aj napriek tomu mu prší za golier. Spleť myšlienok preletí rýchlejšie ako otvorený zošit plný poznámok uprostred tornáda. Pokým si človek zapne zips na nohaviciach môže sa stať, že sa zmení jeho životný postoj. Ako silno by som si dal cigaretu, ale už štyri mi vyhoreli naprázdno, lebo som považoval za barbarské užívať si v takej chvíli, ktorá nestála za to.

„Ako najrýchlejšie a najlepšie odtiaľto vypadnúť ? Ujdem oknom ?“

To okno mi pripadalo kurevsky malé a vedel som, že by som sa ušpinil pri jeho prieliezaní. A určite som vedel, že presne pri mojom dopade na zem by sa na mňa dívala žena, ktorá vie čo chce a ja by som ušpinený a vyliezal z okienka od hajzlov. A tá žena by si odomňa už nikdy nevypýtala číslo a nepozvala ma na rande. Po rande by ma už nikdy nezavolala domov, tam ma nevyzliekla a nenechala ma dostať sa na vrch, lebo ona by chcela byť na ňom a jazdiť.

Preto som túto možnosť zavrhol a pobral sa preč. Ako križiak  letiac v ústrety búrke šípov. Bez štítu, odovzdaný na smrť v mene kráľa a matky cirkvi. Pred odchodom som sa pozrel do zrkadla. Nie kvôli sebe, nie kvôli nej, čo tam sedela, ale kvôli svetu.

Najradšej by som sa posadil k baru, objednal si sám, zapálil si sám, vynadal si sám a poslal sa preč. Toto bola vec, ktorá mala štýl. Škoda, že niekto potreboval, aby zažil stále niečo iné, zaujímavé. Bol som já snaď tou vyjebanou cestovnou kanceláriou ? Nie, nebol.

„Objednala som nám ďalšie kolo...“

„Tak ho budeš musieť vypiť rýchlo, alebo sama, lebo ja odtiaľto odchádzam.“

„Preboha, prečo ? Kam ideme ?“

„Hocikam bez teba. Nechápem, ako som mohol byť tak sprostý a dívať sa úplne iným smerom, keď som sa díval na teba. Mám toho plné zuby. Toho, aká si ako ostatní, úplný šedý priemer, vrece sračiek. Hovno, ktoré zletelo zo strechy a rozpliasklo sa na chodník. Prepáč, ale ja v tom nevidím umenie, ja v tom stále vidím len obyčajné hovno. Nájdi si niekoho, kto v tom uvidí umenie.“

„Čo sa ti porobilo ? Zlatko ? Čo sa ti stalo ? Veď si bol len na záchod !“

„Dospel som, zbohom.“

Hádžem 50ku na stôl, rád nechávam prepitné a odchádzam. Tomu vravím, kurva, ukončenie vzťahu.

Prístupov 1587

Kvalita článku