Niektorí moji priatelia a ja myslím dobrých priateľov, mi vravia, že som hlupák. Že márnim s tebou čas a vlastne ja som na tom stratový, nie ty. Moji priatelia ani zďaleka nie sú úprimní, ale v tomto sú. V tomto možno aj majú pravdu. Po včerajšku je mi jedno, či zbalíš toho najväčšieho hlupáka, ktorý kedy chodil po uliciach. Po včerajšiu je mi jedno, či budeš po nociach plakať a počas dňa si utierať slzy z očí. Vlastne, nie je mi to jedno, po včerajšku je mi to totálne ukradnuté. Prečo ?
Vďaka tebe, vďaku tomu aká si včera bola. Večer zaspávam s týmto pocitom a ráno sa budím s podobným pocitom. Svet sa točí naďalej a rovnako, je jedno či s tebou, alebo nie. Nikdy sme spolu nič nemali a ani nikdy nič mať nebudeme. Všetko to bol príjemne stratený čas ? Či ho ľutujem ? Ľútosť si nechám k spovedi.
"Ahoj, čo robíš ?"
"Nič."
"Ako, že nič ?"
"Normálne, že nič. Dokážem robiť aj nič."
"Zase nemáš náladu ?"
"Nie, nie som ty, že som náladový. Stále som ten istý."
"Bože, ako neznášam, tie tvoje stavy."
"Aha, a myslíš, že ja ich znášam ?"
"Si na mňa naštvaný po včerajšku ?"
"Nie, som skôr sklamaný."
"Z čoho?"
"Z toho, že som bol opäť raz tým, čomu som sa chcel vyhnúť, z toho, že si naozaj človek v štýle "skutek utek" v tom, že si tá najobyčajnejšia žena, ktorú poznám a zároveň, ktorá sa hrá na strašne veľa. Človek chce byť niekým, ale je iba hovnom, kamarát."
"Aha, no super."
"Toto mi na to povieš ?"
"Nie, ale nemá viac zmysel sa s tebou o tom baviť."
"Ako myslíš, zavolám ti, až budem mať na teba náladu."
"A to bude kedy ?"
"Neviem, ešte včera som ľahal s pocitom, že to už nebude nikdy."