Ráno. Odchádzaš. Platonický bozk na ústa a v očiach zmetenie. Včerajšok stratený vo vetre a lísti, rozpitý ako tuš na pijáku. Dvere zatváraš pomaly a jemne. Nie je to kvôli mne, mne máš chuť kopnúť do tváre, je to kvôli tomu, aby si nevzbudila pozornosť. Aby si neprebudila Slnko a nedala mu možnosť presvedčiť ťa, že dnes už nie je včera. Ale aj dnes si stále tou istou ženou ako včera.

Otáčam sa na druhý bok, konečne sa nemusím s tebou tlačiť v posteli. Pravou rukou nahmatám telefón a dám si ho do nabíjačky. Viem, že budeš písať. Viem čo tam bude napísané. Včera sa niečo stalo, dnes ráno už nie. Nič nebolo, nič neexistuje. Zaspávam s úsmevom na perách. Žena, ja nie som hlupák, ja nie som romantik. Ja to chcem presne tak ako ty mi to budeš so strachom písať. Ale teraz čo chcem je spať a snívať o sebe, teba už bolo dosť.

Skoré ráno a vrúcne objatie. Opäť sa cítim ako bezdomovec. Včera som chcel niekam skloniť hlavu, mať strechu nad hlavou a spoločnosť v tme, nechcel som sa báť. Ty si však chcela viac a čo je horšie, ráno chceš ešte viac. Odchádzam. S hlavou vztýčenou s tvojim očami na mojom zátylku. Cítim tvoju prítomnosť aj keď idem mokrým mestom. Asfalt sa mi nedvíha do cesty a mláky sú na opačnej strane cesty. Autá ma zakrývajú pred zvedavými pohľadmi a hmla mi vytyčuje cestu. Priamo do babylonskych visutých záhrad. Pustená horúca sprcha na temeno hlavy vymazáva včerajšok a s hlavou čistejšou ako heroin si ľahám spať. Už nie ako bezdomovec, ale ešte menej ako niečí princ. Nočné mory sú za oknom, ale okenica je dobre zatvorená. Zatvorené sú oči a dvere. Pod posteľou prach a jedna ponožka, ktorú som včera nevedel nikde nájsť.

Ako dlho si už tu ? Mám pocit, že tvoja prítomnosť sa ráta na desiatky hodín. Modelka z plagátu od hanby odišla preč. Si pre ňu priveľká konkurencia. Rečami môžme brúsiť diamanty a sledovať ako nugát obaľuje lieskový orech. Je jedno čo sa bude diať. Z farieb je prach a včerajšok a dnešok sa zliali v jednej noci. Hovoríš o zajtrajšku a myslíš dnešok. Chrápanie spoza steny už dávno nepočuť. Sledujem ťa a zároveň sledujem scenériu ktorá je nad tvojimi plecami. Ani jeden z nás nechce povedať, že už je čas ísť, ale obaja sme aj tak niekde inde. Myšlienkami, telom, konaním. Je v nás trochu smrti, trochu šera, trochu hudby a trochu ničoho. Odchádzaš a ja za tebou zatváram dvere. Modelka sa vracia na plagát a ja na ňu žmurknem, tesne predtým ako sa vyzlečiem donaha a prikryjem perinou.

Je skvelé, keď viem, že nemusím nikam vstávať. Keď viem, že to, čo sa deje vonku sa ma netýka, kto chce nech si umrie, ja nie som narade. Asi existuje len jediné ráno,  kedy som vďačný za hlasité chrápanie. Je desať vecí na nezaplatenie a najlepšie na tom je to, že sedem z nich mám. Nožom prepichujem srdcové eso a hádžem to na terč. Svoj poklad si nenechám ukradnúť. Kvôli nemu zomrel Che-Guevara, ale ja budem ostražitejší. Dnes mi je to jedno. Plameniaky začali krákať niekde v kríkoch a ja posúvam tvoj nahý zadok o trochu viac na kraj, nech sa môžem pokojne vystrieť na posteli. Modré audi naráža do čierneho bmw a za škrípania plechov zaspávam. Bach hrá ódu na radosť, ale moje rádio zostáva vypnuté.

Prístupov 1479

Kvalita článku