Tikot hodín a tenké steny. Čiernota namiešaná s fialovým odtieňom podávana v mojej izbe. A ja ležím na posteli a vnímam všetkými pórmi to, čo sa deje okolo. Súmrak dávno za horizontom a úsvit v nedohľadne. Do ticha temnoty je počuť hocičo, pretože steny sú tenké a tikot hodín nenutený.
„...ja som vedel, že si obyčajná kurva !“ „Ktorá si to aj tak spraví ako sama chce, ktorá...“ Zvyšok vety zanikol v tupom údere, ktorý triešti lebku. Ktorý dopadol ako rana železnou rúrou. Kynetická energia premenená v bolesť, bolesť premenená v bezvedomie, bezvedomie plodiace plač. Ignorujem ženský krik, ten prestane. Vnímam ticho a fialovú tmu.
Hudba pustená nahlas z konca chodby. Človek by čakal bláznivú party, ale nič. Žiaden ženský krik, žiadne mužské hlasy, žiadne kňučanie, krik polície, praskot horiaceho uhlíka v cigarete. Čistých 90 bpm vytvára zemetrasenie stien. Chvejú sa v rytme party, ktorá pre nich skončila a pre mňa nikdy nezačala.
Pokým mi strop nepadá na hlavu, nie je dôvod pre akciu. Naprávam svoju polohu na posteli a ďalej spokojne ležím. Cítim sa ako Jedi, ktorý vníma vnemy Sily a pomocou nich koná. Avšak tie vnemy si ma našli samé, nehľadám nich, nechcem ich. Rozmýšľam, aký bol dnes súmrak.
Žiletka, ktorou sa niekto porezal skončila v koši. Prázdna sklenená fľaša sa kotúľa po chodbe, ponechaná na pospas prievanu. Z plechovky sa vylieva pivný prach a žena, kvôli ktorej sa to pivo pilo, sa vyzlieka z nohavičiek. Chorobný kašeľ, praskot vyležaných strún na posteli.
Je čas ísť spať. Je čas sa pritúliť k žene, ktorá leží vedľa mňa a zhasnúť svet okolo mňa.