blogy logo
login PRIHLÁS SA
BLOG mokuba
ČLÁNKY
DISKUSIE
1
SLEDOVAŤ BLOG
Vitajte na mojom blogu
Mokuba



Summit Zeme nie je len o káve a croisantoch
pridal Mokuba 7.7. 2011 o 10:34


Rok 2011 je prvým rokom nového desaťročia, rokom v ktorom končím vysokoškolské štúdium, rokom majstrovstiev sveta v hokeji, rokom dobrovoľníctva. Naopak téma trvalo udržateľného rozvoja rezonuje už niekoľko rokov v odborných aj neodborných kruhoch. V terminológii znechuteného televízneho diváka by sme mohli povedať, že táto téma sa spomína častejšie ako reklamy na nemenovanej komerčnej televízii. Ale ako sa vraví, reči sa hovoria a chleba sa je. Preto je dôležité obzrieť sa za tým, že ako sa od roku 1992 zmenil prístup ľudí a ľudstva v tejto oblasti. Čo konkrétne sa urobilo pre ochranu nášho životného prostredia.

V spomínanom roku 1992 sa konala v brazílskom Rio de Janiero-u konferencia OSN o životnom prostredí a rozvoji. Neskôr si vyslúžila označenie ako „Summit Zeme“. Práve na tomto summite sa po prvý krát objavil pojem „trvalo udržateľný rozvoj“. A ako to už na takýchto konferenciách býva, vypije sa množstvo kávy, zje sa množstvo muffinov a croisantov a hlavne sa toho množstvo narozpráva. Reči sa pekne počúvajú, nápady na papieri vyzerajú ešte krajšie, ale prax je iná. V tomto prípade bola prax taká, že o 10 rokov neskôr, presnejšie v roku 2002 sa uskutočnil prvý svetový summit o trvalo udržateľnom rozvoji. Nechápte ma zle, nenaznačujem, že práve summity nás majú spasiť, ale ak začínate mať pocit, že som skeptik, tak nie ste ďaleko od pravdy. Ale nepredbiehajme, všetko so všetkým súvisí a veci bližšie so sebou súvisia viac, ako veci vzdialenejšie.

Pre mňa, ako študenta geografie v regionálnom rozvoji nie je pojem „trvalo udržateľný rozvoj“ cudzím. Naopak, je mi dobre známy. Pomyselnú druhú stranu mince však tvorí to, čo si pod ním predstavím. Musím poznamenať, že s každou nadobudnutou vedomosťou z tohto oboru sa aj moja predstava menila. Takisto sa zmenila aj po oboznámení sa s obsahom vyššie spomínaných summitov, resp. ich záverov. Teraz sa pýtam: „Čo si predstaví bežný človek pod pojmom „trvalo udržateľný rozvoj“ ?“ A v zapätí mi napadá druhá otázka: „Čo vie bežný človek o týchto summitoch ?“  Predsa len, je to „Summit Zeme“. Beriem do ruky telefón a volám svojmu bratovi a dám mu tieto dve otázky. Je to bežný človek, ktorý vyštudoval a venuje sa svojej práci. Žije si svoju rutinu. Myslím si, že vhodnejšie kandidáta pre kategóriu „bežný človek“ nájdem len veľmi ťažko.

Pod trvalo udržateľný rozvojom si môj brat predstavil niečo v štýle: „Ak sa minie na svete ropa, aby sme zo dňa na deň neprestali jazdiť na autách a lietať na lietadlách.“ A o summitoch počul akurát to, že v Riu je karneval a v Johannesburgu boli majstrovstvá sveta vo futbale a je to v Afrike. Ak by tento text čítal Sherlock Holmes, tak by určite usúdil, že môj brat vyštudoval technický smer a ja by som ho v tejto domnienke len utvrdil.  Opravte ma, ak sa mýlim, ale ja vnímam trvalo udržateľný rozvoj ako vec striktne globálnu. Vec, o ktorej by mali vedieť všetci, alebo aspoň čo najviac ľudí. A tým mám namysli ľudí každého veku, pohlavia, vyznania, rasy, farby vlasov a pod. A čo je hlavné, všetci by mali mať na túto problematiku jasný názor a v mysli by sa im malo vybaviť zhruba to isté, ak niekde začujú „trvalo udržateľný rozvoj“. Pre lepšie pochopenie tejto myšlienky uvediem príklad: Tak ako všetci na svete vedia, že po pondelku ide utorok a následne po utorku streda, tak trvalo udržateľný rozvoj by mal byť podobne zakorenený v našich hlavách. Takýto apel má svoje opodstatnenie. Ak sa chceme baviť o fungujúcom rozvoji, ak chceme vidieť viac, ako len „prázdne frázy“ a popísané stránky, tak musíme to dostať do povedomia ľudí. Ja osobne to vnímam tak, že čo z toho, že 3% populácie sa snaží o ochranu životného prostredia, ak zvyšným 97% je to ukradnuté. V týchto číslach nehľadajte hodnotnú informáciu, slúžia len ako imaginárny príklad.

Udalosti od roku 1992 už vnímam aj ja. V tomto roku nastupujem na základnú školu a v mojej hlave sa uchovalo množstvo spomienok. A nech akokoľvek spomínam, vždy si spomeniem len na to, ako sa plytvá prírodnými zdrojmi – obnoviteľnými aj neobnoviteľnými. Ako sa nešetrné chová k životnému prostrediu a pod. Mám pocit, že ani 19 rokov po „Summite Zeme“ sa toho veľa nezmenilo. Niečo áno, odpad separujú aj v Regetovke a Bogliarke – civilizácia došla aj tam, kde ani Slnko nesvieti. Na druhej strane sa zvýšilo aj plytvanie, ale je v takej skrytej forme. Už sa nevyhadzujú odpadky na ulicu, lebo odpadkový kôš je až 10 metrov odo mňa, ale 24 hod sa necháva nabíjačka od telefónu, alebo tabletu, či iného prístroja v zásuvke a takto sa mrhá elektrickou energiou. Tento príklad tvorí len špičku ľadovca. Mohol by som tu písať ešte na tri strany, ale, úprimne, kto by to čítal ?

Aby som nejako ukončil túto časť, tak spomeniem svoju bakalársku prácu. V nej som riešil problematiku komunity neprispôsobivých občanov v našej obci. A aj keď je to boj s veternými mlynmi, tak osobne zastávam názor, že ich problém tkvie v nedostatočnej vzdelanosti. Takisto problematika trvalo udržateľného rozvoja stojí a padá na vzdelanosti občanov. Čo z toho, že ľudstvo chce ísť v šľapajach zdravého životného prostredia, že chce zavrhnúť spôsob života „po nás potopa“, keď ľudia o to nemajú záujem. Strach je zbraňou hromadného ničenia. Denne nás strašia, v správach, v škole vo výpisoch z účtov. Je načase začať „strašiť“ ľudí a naozaj im povedať, že čo sa stane ak sa s tým nezačne niečo robiť.


Minulý týždeň som strávil cestovaním po Slovensku. Cestoval som v autobuse a počúval rádio, ktoré mal naladené šofér autobusu. Rádio žurnál o 17tej sa venoval dobrovoľníkom a roku 2011 ako rokom dobrovoľníkom. Relácia začína zľahka – informáciou o tom, že Bratislavský samosprávny kraj nevypísal ani jednu výzvu, ktorá by sa týkala dobrovoľníkov, resp. v ktorej by využil služby dobrovoľníkov. Celá relácia bola prepojená na blížiace sa majstrovstvá sveta v hokeji, ktoré sa konajú u nás. Najprv som si myslel, že občania nemajú záujem byť dobrovoľníkmi, ale reportáže a samotné príspevky od občanov ma presvedčili o opaku. Ľudia chcú byť dobrovoľníkmi a aj keď sa to nezdá, tak nezištnosť ešte nevymrela. Stačí, ak je vyvážená uznaním. Čo z toho, keď kompetentní nemajú o nezištnosť záujem. Nevravím, že je to všade takto, ale v tejto relácii to priam kričalo, že je to všade tak. Je obdobie jari. Vo vchodoch do panelákov som si všimol odkazy: „Dňa XY sa bude konať čistenie nášho sídliska, resp. blízkeho okolia.“ A tí ľudia došli. Cukrovkár upratoval obaly od čokolád, abstinent fľaše alkoholu. Nikto nevravel – „hej, ja som to nespravil, tak kašlem na to, aby som to po niekom upratoval.“ Dobrovoľníci sú tu stále, nie len v roku 2011. Treba ich však správne motivovať. Jeden z mojich šéfov vraví, že najlepšou motiváciou pre ľudí sú peniaze. Ak nepomôžu peniaze, pomôže viac peňazí. Nemohol som nesúhlasiť, predsa len je to môj šéf. Ale niekedy stačí aj čisté okolie, alebo trocha uznania. V tej relácii bol príspevok o ľuďoch, ktorí sa rozhodli natrieť plechové rozvodové skrinky do slovenských farieb a ukázať, tak že Bratislava naozaj žije hokejom. Maličkosť, ale ich dielo uvidí niekoľko desiatok tisíc divákov, ktorí prídu na zápas a určite sa nájdi aj tí, ktorí sa pri tom odfotia, alebo uznanlivo kývnu hlavou. A o tom všetkom to celé je. Stačí dať do povedomia ľudí myšlienku o trvalo udržateľnom rozvoji, a to myslím poriadne. Namotivovať ich. A zvyšok nechať na voľný priebeh a fantáziu. Ja si myslím, že sa dočkáme menšieho počtu čiernych skládok tuhého odpadu, menej odpadkov na uliciach, šetrenie energiami atď.
Ale na toto všetko treba urobiť prvý krok a ten je na kompetentnejších ako som ja.

Pozorný čitateľ, alebo neprajník – nazvite si to ako chcete, by mohol namietať, že zatiaľ tu mám rečí, ako koza srsti, ale čo konkrétne som preto spravil ja ? Na úvod musím poznamenať, že vedel by som si predstaviť víkend strávený streľbou z paintbalových zbraní do členov a sympatizantov GreenPeace, alebo Vlk. Takisto odmietam sa sťahovať do jaskyne a začať žiť ako v praveku, pretože dnešný štýl života je silnou záťažou pre životné prostredie. Zvykol som si na pohodlie, ktoré priniesla táto technokratická doba. Nemôžem o sebe povedať, že patrím medzi tých, ktorý pomáhajú trvalo udržateľnému rozvoju vo veľkom. Skôr patrím medzi tých, ktorí pomáhajú maličkosťami. V roku 1996 sa v našej domácnosti objavil satelit a ja som objavil čaro prepínania kanálov. Vo vtedajšej analógovej ponuke bol britský Eurosport, na ktorom bežala zaujímavá reklamná kampaň. Boli to krátke reklamné šoty, kde Účastník č. 1 vyhodil nejaký papierik na ulicu a účastník č. 2, zväčša policajt, ho za to pokutoval, alebo silno pokarhal. Samozrejme tým pádom účastník č. 1 upadol do nemilosti komparzu a obraz sa zmenil z farebného na čierno-biely. Išlo však o ten odkaz – Briti majú čisté ulice bez papierikov a odpadkov a ja som včera vyhodil lístok od autobusu susedovi do priekopy. Ja chcem byť pravý britský gentleman a už nikdy to nespravím. Neviem na koľkých ľudí mala táto reklamná kampaň efekt, ale na mňa a môjho brata mala. A to poriadny. Odvtedy sme nie len vedome nikdy nič neodhodili na zem, ale sme aj vehementne napomínali ostatných, nech to nerobia – predsa si špiníme svoje vlastné. Presne o 10r som sa ocitol v Británii a keď sa z horného poschodia Double deckeru na mňa hrnuli odpadky, tak som si spomenul na reklamu, že v domovine úspech nemala.

Separácia odpadu na dedinách je skvelý nápad. Osobne ho považujem za jeden z najlepších za ostatnú dobu. Čím menšia dedina, tým viac sa separuje. Prečo je to tak ? Podrezané jazyky susedov a starých báb robia svoje. Keď ja separujem, tak musia všetci. A ak neseparujú, tak to vykričím na celú ulicu, s patričnými prívlastkami, najlepšie mierne vulgárneho charakteru a popritom spomeniem aj ich psa, ktorý mi chodí hrabať pred dom.

Nepatrím medzi ľudí, ktorí by sa niečoho permanentne báli. Či už toho, že nespravia štátnice, nenájdu si prácu, neprežijú rok 2012 atď. Zase sú veci, ktoré neberiem na ľahkú váhu. Životné prostredie patrí medzi nich. Je mi jasné, že nie som ani čarodejník, ani spasiteľ, takže nemôžem čakať, že práve ja to nejako zásadne zmením. Ale starí ľudia vravia – babka k babce, budú kapce. Ja, ako mladý chalan to poznám v inej verzii, ale pointa je stále ta istá. Na úplný záver musím napísať jednu myšlienku. Práve táto myšlienka mi počas písanie rezonovala v hlave. Vlastne bola takým hnacím motorom môjho písania. Trvalo udržateľný rozvoj neexistuje, resp. ja v neho neverím. Verím v udržateľný rozvoj, ale trvalo, to určite nie. Trvalo udržateľný rozvoj, to je ako žena. Môžte sa neviem ako snažiť, ale vždy to stroskotá a často krát neviete vlastne prečo. Môžte pochopiť význam týchto troch slov, takisto môžte pochopiť ženu, ale nikdy jej neporozumiete natoľko, aby ste to udržali natrvalo. Tí, ktorí neznášajú skeptikov a prehnaných realistov môžu začať hádzať zhnité ovocie a koženú obuv. 



Prístupov 2087
Kvalita článku
(100%) hlasov 6

PRÍSPEVKY
SLEDUJETE
Prosím prihláste sa pre možnosť pridania komentáru.
Prihláste sa, alebo použite facebook login facebook login
ĎALŠIE ČLÁNKY V BLOGU
Obrazy
[ 14.1.2016] (príspevkov 0)
Osem poschodí v úzkom výťahu
[ 21.9.2015] (príspevkov 0)
Jedna Brejvíkovska
[ 12.2.2015] (príspevkov 4)
Motivačné posty na fejsbučiku nestoja za...
[ 30.11.2014] (príspevkov 2)
Nechoďte behávať, bolia z toho kolená
[ 10.10.2014] (príspevkov 3)
Rozdal som ju všetkú
[ 3.9.2014] (príspevkov 10)
O prste v zadku - metaforicky
[ 12.3.2014] (príspevkov 0)
Tesne po daždi
[ 27.2.2014] (príspevkov 0)
Ako si správne vybrať postavu: Path of E...
[ 31.10.2013] (príspevkov 4)